Ešte než udreli povestné newyorské mrazy, začali chodiť e-maily od priateľov zo Slovenska, či som v poriadku. Smejem sa tomu.Čo sa nedejú vo svete dôležitejšie veci, než sneh v New Yorku? No a potom začalo snežiť...

Francois Hollande sa v novom roku rozhodol prinajmenšom v rétorickej rovine pre obrat od socializmu k protrhovým reformám. Kráča tak v stopách bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera a britského expremiéra Tonyho Blaira.

Téme príjmových nerovností, čo je klasická socialistická agenda, udala svetová kríza novú a poriadne divokú rotáciu. Aj nábeh k ekonomickému fóru v Davose, teda akýsi neformálny svetový summit podnikateľsko-finančných a politických superelít, zahltili výzvy na prerozdelenie majetkov od bohatých k chudobným, proti plutokracii a za väčšiu príjmovú rovnosť.

Chaos v Ženeve Účastníci mierovej konferencie v Ženeve hovorili o budúcnosti Sýrie. Boli tam zástupcovia 40 krajín, od veľmocí ako USA a Rusko až po Vatikán. Prišli zástupcovia sýrskej vlády, časti povstalcov, aj delegácie medzinárodných organizácií ako OSN, EÚ, Liga arabských štátov, Organizácia islamskej spolupráce. Privítal ich však chaos. Už v piatok, tretí deň konferencie, no skôr, ako sa začalo ozaj rokovať, vznikli problémy.

Takéto obavy o českú politiku som mal naposledy v roku 1998. Zatiaľ však neprekročila bod, od ktorého by nebolo návratu.

Prvé programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu (vtedy ešte občianskej iniciatívy) a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov bolo publikované 25. novembra 1989. Malo dvanásť bodov, niektoré boli splnené. Napríklad parlament je skutočne parlamentom slovenského národa (a zrkadlom jeho tváre), podnikať sa skutočne môže, podobne ako zhromažďovať, spolčovať, slobodne cestovať, vedúca úloha Komunistickej strany neexistuje a podobne. Niektoré naplnené neboli, najmä nestrannosť súdov, odluka cirkvi od štátu.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Uplynulý víkend si Staré Mesto Bratislavy pripomenulo storočnicu bratislavského Kostola svätej Alžbety, takzvaného Modrého kostolíka.

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.

Poznáme ju predovšetkým ako zvláštnu, jemne kyslú pochúťku a najčastejšie ju nájdeme ako súčasť pizze s názvom Štyri ročné obdobia. Stredoeurópan nad ňou trochu ohŕňa nosom, no Stredomorcom vždy vylúdi blažený úsmev na tvári. Artičoka.