V knihe Roberta Blya Železný Ján o mužskej identite je na jednom mieste reč o „období popola". V živote prichádza zvyčajne okolo tridsiatich piatich, najneskôr štyridsiatich rokov, keď muž zažije otras. Môže ním byť rozvod, strata práce – alebo poznanie, že milionárom ani nositeľom Nobelovej ceny už nebude. Robert Bly cituje antropológov, podľa ktorých sa mladí Vikingovia alebo indiáni v takomto období bezcieľne povaľovali pri ohnisku. Nerobili nič užitočné, len sa natreli „popolom“ v akejsi životnej letargii.
Český rok 2013 bol rokom popola. Skončila sa jedna éra, ale žiadna nová sa ešte nezačala. Na vlne neurčitej ľudovej nasrdenosti („tekutého hnevu", ako to nazval populárny filozof Václav Bělohradský) sa do prezidentského úradu dostal najhorší možný kandidát, ktorý ničí masarykovsko-havlovskú tradíciu, a v predčasných voľbách sa presadili „antipolitické" hnutia, pričom sa otriasla sama inštitúcia politických strán ako takých. Teraz spoločnosť stojí v popole, namrzelá a zarazená z výsledku.
Ťažko si teraz nepripadať ako Kassandra. Od začiatku som v komentároch varoval pred priamou voľbou prezidenta: česká ústava i tradície predpokladajú, že hlava štátu bude nadstranícky a konsenzuálny strážca pravidiel. Takýchto ľudí sa ľahšie podarí nájsť, ak ich volia – ako v Nemecku alebo doposiaľ v Česku – obe komory parlamentu. Priama voľba vyzdvihuje iný typ kandidátov: ľudí výrečných a asertívnych, ochotných opakovať na námestiach tisíckrát rovnaký vtip. Lenže z priamej voľby sa, bohužiaľ, stal slogan; čím viac volieb, tým viac demokracie. Poslanci a senátori v kľúčový moment zavreli oči, zmenili ústavu a dúfali, že to dobre dopadne.
Keď už sa to stalo, písal som, nech to aspoň nie je Miloš Zeman. Najpomstychtivejší český politik, ktorý konflikty nemoderuje, ale s chuťou vytvára, na pravidlá kašle a má dlhú pamäť na to, kto mu kedy ublížil. Lenže Zeman sa trafil do dobovej nálady. Vyhral hlasmi tých, ktorí sa cítili ako porazení ponovembrovej éry.
Keď tento rok v lete padla vláda a Miloš Zeman vymenoval svoju vlastnú bez akéhokoľvek ohľadu na parlament, písal som proti predčasným voľbám. Lenže opozičná ČSSD aj vládna TOP 09 verili, že nimi získajú. Predovšetkým ČSSD však ťažko stratila, a teraz sa trápi lepením novej vlády.
Takéto obavy o ďalší vývoj som mal naposledy v roku 1998. Vtedy predčasné voľby vyhrala Zemanova ČSSD a uzavrela mocenský pakt s Klausovou ODS, v ktorom sa spoločne zaviazali na zmenu ústavy a volebného zákona. Keby sa im to vtedy podarilo, nadlho by zabetónovali moc svojich strán. V tom boli roky 1998 až 2002 doteraz najväčším záťažovým testom českej demokracie.
Našťastie otcovia českej ústavy zriadili Senát, takže je ťažšie meniť základné zákony. Zeman s Klausom neboli mýtotvorcovia ako Viktor Orbán, v ich pakte išlo len o moc, nie o národnú ideu. A potom – na Hrade bol Václav Havel. Akokoľvek sa zdal slabý a krehký, ale bol v ňom vzdor a tvrdosť chlapa, ktorý takmer zomrel v komunistickom väzení. Bol tu Ústavný súd, ktorý žiaril étosom prvej republiky – pretože ho tvorili starí muži, ktorí ju ešte zažili. A boli tu médiá, ktoré v rokoch 1998 až 2002 zažívali rozkvet investigatívnej žurnalistiky.
Dnes je situácia lepšia aj horšia. Lepšia v tom, že nehrozí žiadne betónovanie; teraz je čas drobenia a pálenia. A horšia v tom, že Václav Havel je preč a médiá dostali ťažký zásah odchodom zahraničných investorov. Dôležité denníky skúpil Andrej Babiš, majiteľ novej vládnej strany. (Detail na ilustráciu: Jeho poslanec Martin Komárek sa išiel teraz rekreovať s milenkou do Španielska, na čom by nebolo nič zvláštne, keby snemovňa práve neschvaľovala rozpočet a keby Komárek nekandidoval s heslom „Nie sme ako politici – makáme". A aká náhoda: Lidové noviny patriace Babišovi nemali o epizódke ani čiarku.)
Ako sa to vyvinie ďalej? Niektorí komentátori veštia, že Miloš Zeman zo zdravotných dôvodov nedokončí mandát, a po skúsenosti s ním zvolia ľudia niekoho umierneného. Je tiež možné, že strana Andreja Babiša sa stane štátotvornou silou – alebo sa rozdrobí. Vývoj je však otvorený aj horšími smermi: prezident Zeman môže s Babišom uzavrieť mocenský pakt.
Ak máme v roku 2013 vidieť v niečom nádej, potom ňou je zákon o oddelení cirkvi a štátu (zjednodušovaný na „cirkevné reštitúcie“). V dobe drobenia nie je márne mať kotvu: teda veľkú, sebestačnú a od vlády nezávislú inštitúciu, ktorá je staršia ako český štát a ktorá na seba kladie nároky z iného sveta.
Po čase popola totiž vždy niečo príde. Keď sa mladí Vikingovia a indiáni „dopopolili,“ spravidla sa natreli farbami a vyrazili na bojovú výpravu. Len si neviem predstaviť, ako to môže vyzerať v prípade českej spoločnosti.
Český rok 2013 bol rokom popola. Skončila sa jedna éra, ale žiadna nová sa ešte nezačala. Na vlne neurčitej ľudovej nasrdenosti („tekutého hnevu", ako to nazval populárny filozof Václav Bělohradský) sa do prezidentského úradu dostal najhorší možný kandidát, ktorý ničí masarykovsko-havlovskú tradíciu, a v predčasných voľbách sa presadili „antipolitické" hnutia, pričom sa otriasla sama inštitúcia politických strán ako takých. Teraz spoločnosť stojí v popole, namrzelá a zarazená z výsledku.
Ťažko si teraz nepripadať ako Kassandra. Od začiatku som v komentároch varoval pred priamou voľbou prezidenta: česká ústava i tradície predpokladajú, že hlava štátu bude nadstranícky a konsenzuálny strážca pravidiel. Takýchto ľudí sa ľahšie podarí nájsť, ak ich volia – ako v Nemecku alebo doposiaľ v Česku – obe komory parlamentu. Priama voľba vyzdvihuje iný typ kandidátov: ľudí výrečných a asertívnych, ochotných opakovať na námestiach tisíckrát rovnaký vtip. Lenže z priamej voľby sa, bohužiaľ, stal slogan; čím viac volieb, tým viac demokracie. Poslanci a senátori v kľúčový moment zavreli oči, zmenili ústavu a dúfali, že to dobre dopadne.
Keď už sa to stalo, písal som, nech to aspoň nie je Miloš Zeman. Najpomstychtivejší český politik, ktorý konflikty nemoderuje, ale s chuťou vytvára, na pravidlá kašle a má dlhú pamäť na to, kto mu kedy ublížil. Lenže Zeman sa trafil do dobovej nálady. Vyhral hlasmi tých, ktorí sa cítili ako porazení ponovembrovej éry.
Keď tento rok v lete padla vláda a Miloš Zeman vymenoval svoju vlastnú bez akéhokoľvek ohľadu na parlament, písal som proti predčasným voľbám. Lenže opozičná ČSSD aj vládna TOP 09 verili, že nimi získajú. Predovšetkým ČSSD však ťažko stratila, a teraz sa trápi lepením novej vlády.
Takéto obavy o ďalší vývoj som mal naposledy v roku 1998. Vtedy predčasné voľby vyhrala Zemanova ČSSD a uzavrela mocenský pakt s Klausovou ODS, v ktorom sa spoločne zaviazali na zmenu ústavy a volebného zákona. Keby sa im to vtedy podarilo, nadlho by zabetónovali moc svojich strán. V tom boli roky 1998 až 2002 doteraz najväčším záťažovým testom českej demokracie.
Našťastie otcovia českej ústavy zriadili Senát, takže je ťažšie meniť základné zákony. Zeman s Klausom neboli mýtotvorcovia ako Viktor Orbán, v ich pakte išlo len o moc, nie o národnú ideu. A potom – na Hrade bol Václav Havel. Akokoľvek sa zdal slabý a krehký, ale bol v ňom vzdor a tvrdosť chlapa, ktorý takmer zomrel v komunistickom väzení. Bol tu Ústavný súd, ktorý žiaril étosom prvej republiky – pretože ho tvorili starí muži, ktorí ju ešte zažili. A boli tu médiá, ktoré v rokoch 1998 až 2002 zažívali rozkvet investigatívnej žurnalistiky.
Dnes je situácia lepšia aj horšia. Lepšia v tom, že nehrozí žiadne betónovanie; teraz je čas drobenia a pálenia. A horšia v tom, že Václav Havel je preč a médiá dostali ťažký zásah odchodom zahraničných investorov. Dôležité denníky skúpil Andrej Babiš, majiteľ novej vládnej strany. (Detail na ilustráciu: Jeho poslanec Martin Komárek sa išiel teraz rekreovať s milenkou do Španielska, na čom by nebolo nič zvláštne, keby snemovňa práve neschvaľovala rozpočet a keby Komárek nekandidoval s heslom „Nie sme ako politici – makáme". A aká náhoda: Lidové noviny patriace Babišovi nemali o epizódke ani čiarku.)
Ako sa to vyvinie ďalej? Niektorí komentátori veštia, že Miloš Zeman zo zdravotných dôvodov nedokončí mandát, a po skúsenosti s ním zvolia ľudia niekoho umierneného. Je tiež možné, že strana Andreja Babiša sa stane štátotvornou silou – alebo sa rozdrobí. Vývoj je však otvorený aj horšími smermi: prezident Zeman môže s Babišom uzavrieť mocenský pakt.
Ak máme v roku 2013 vidieť v niečom nádej, potom ňou je zákon o oddelení cirkvi a štátu (zjednodušovaný na „cirkevné reštitúcie“). V dobe drobenia nie je márne mať kotvu: teda veľkú, sebestačnú a od vlády nezávislú inštitúciu, ktorá je staršia ako český štát a ktorá na seba kladie nároky z iného sveta.
Po čase popola totiž vždy niečo príde. Keď sa mladí Vikingovia a indiáni „dopopolili,“ spravidla sa natreli farbami a vyrazili na bojovú výpravu. Len si neviem predstaviť, ako to môže vyzerať v prípade českej spoločnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.