„Máme sen – že Maďarsko patrí Maďarom. Naša vlasť nebude ďalšou Palestínou, nebudeme schudobnenou kolóniou, strácajúcou sa v beznádeji,“ píše Krisztina Morvai na internetovej stránke Jobbiku deň po voľbách do Európskeho parlamentu.

Nárast nezamestnanosti, krachy firiem, problémy ľudí so splácaním hypotéky. To budú v najbližšie mesiace titulkové témy našich novín a otváracie šoty televíznych správ.

Audioknižky som objavil na svojej prvej ceste do Ameriky v roku 1990. Komunizmus padol iba pred chvíľou a naša emigrovaná kamarátka Táňa pozvala moju ženu Vierku a mňa k sebe do San Diega v Kalifornii.

Hovorí, že vďaka trom lekárom, ktorí sa dištancovali od posudku dekana Lekárskej fakulty UK, univerzita zatiaľ obstála. On sám bol však minulý týždeň jediný, kto sa ich na UK zastal. Hovorí, že nie je ekonóm. Len málokto u nás urobil pre úroveň našej ekonómie toľko, ako on. Profesor matematiky Pavol Brunovský.

Je možné na Slovensku knihou rozpútať škandál? Asi nie. A je to škoda, najmä keď si autor knihy zaslúži našu úctu, no dopustí sa niečoho, čo sa nerobí. Reč je o najnovšej knihe kardinála Korca, vydanej v podobe odpovedí na 50 otázok.

Pozvanie pre Roberta Fica od Gordona Bajnaia znamená taký vývoj slovensko-maďarských vzťahov, ktorý by sa pred dvomi týždňami dal označiť za najmenej pravdepodobný. Vyhýbanie sa kontaktom na najvyššej úrovni bol predsa krok, ktorého sa Budapešť držala už od vyhlásenia nášho parlamentu o „večnosti“ Benešových dekrétov.

.minulý utorok, keď sa slávil Deň ústavy, bol v skutočnosti dňom neslobody. Alebo inak: nie štátnym sviatkom, ale sviatkom štátu. V ten deň totiž začali na našom území platiť tri zákony, ktoré symbolizujú jeden zo základných problémov dnešného západného sveta: už niet voľného kúta, kam by nesiahala viditeľná ruka štátu.

Pred 25 rokmi som nastupoval ako študent do prvého ročníka na Univerzite Komenského. Pamätám si príjemné vzrušenie, ktoré som prežíval cestou vlakom na zápis. Vzrušenie z možností, ktoré nasledujúcich päť rokov sľubovalo.

Keď mi na začiatku prázdnin v roku 1999 navrhol môj indiánsky brat a gitarista našej skupiny Kubo, aby sme išli na festival Woodstock do USA, hneď som súhlasil. Chcel som, samozrejme, vidieť všetky tie kapely, a tak trochu zahnať aj depresiu z dočasného rozchodu s mojou terajšou manželkou (nepodaril sa, našťastie).

Už dávno si lámem hlavu na tom, ako najlepšie pomenovať proces, ktorý teraz u nás prebieha, a ktorý ovanul už aj našich susedov.