Iste, motivácie, pre ktoré na nás politici zniesli jazykový zákon, nefajčiarsky zákon a európsky zákaz predaja klasických žiaroviek, nie sú totožné. Zlomyselnosť, s akou písali na ministerstve kultúry niektoré pasáže jazykového zákona, sa naozaj nedá len tak ľahko prekonať. V čomsi sú však rovnaké: štát nimi vstupuje na pôdu, kde ho predtým nebolo, v mene ochrany verejného blaha. Prvý zákon má chrániť slovenskú väčšinu pred maďarskou menšinou, druhý nefajčiarov pred fajčiarmi (aj fajčiarov pred nimi samotnými) a posledný klímu pred nezodpovednými užívateľmi edisoniek. Človek nemusí byť hneď odporcom každej z týchto noriem, aby mal z trendu narastajúcej štátnej expanzie obavy. Stačí si na príklade týchto zákonov domyslieť, kam môže ešte štát preniknúť.
Začnime zákonom o štátnom jazyku: keď s ním prišla Mečiarova vláda v polovici 90. rokov, mnohí vtedy protestovali proti samotnej existencii zákona tohto typu. Veď čomu inému – okrem buzerácie časti občanov – môže taký zákon vôbec slúžiť? Vari môže pozdvihnúť jazykovú úroveň? Mečiar odišiel, no už nebolo chuti ten zákon zrušiť, len ho novelizovať, a tak ho znovelizoval aj Maďarič. Niektorí kritici v Maďarsku vedú síce namiesto vecnej polemiky kontrapropagandu, ale nič to nemení na podstate – Maďaričov zákon nepomáha slovenčine, iba primitívne uráža našich Maďarov. V desiatkach obcí, kde žijú stáročia Maďari, musí byť zrazu na miestnej tabuli aj nápis v slovenčine, ktorý nemôže byť menší než maďarský text. Čo politici vymyslia v ďalšej novele: príkaz, že maďarský text musí byť menší? Alebo zákaz akéhokoľvek textu v maďarčine? Iný príklad: národnostným menšinám je teraz umožnené hovoriť v materinskom jazyku s personálom zdravotníckych a sociálnych zariadení len v obciach, kde žije minimálne 20 percent príslušníkov menšiny. Predstavme si nasledovnú situáciu: v nemocnici sa rozpráva pacient–Maďar s lekárom–Maďarom a sestričkou–Maďarkou po maďarsky. Ak v obci, v ktorej sa ich komunikácia uskutočňuje, žije aspoň 20 percent Maďarov, je ich konverzácia legálna. Ak ich je v obci 19 percent, pacient, lekár a sestrička porušujú zákon. Čo prinesie ďalšia absurdná novela: 50-percentné kvórum?
Alebo nefajčiarsky zákon: hoci v slovenskej verzii nenariadil úplný zákaz fajčenia v pohostinských zariadeniach, väčšinou k nemu povedie. Ak sa dnes nemôže majiteľ súkromnej reštaurácie rozhodnúť, či sa v jeho priestoroch smie alebo nesmie fajčiť, dokedy úrady umožnia ľuďom fajčiť doma? To nie je námet na sci-fi: v USA, odkiaľ protifajčiarska vlna dorazila do EÚ, sú mestá, kde si podľa normy nesmiete zapáliť ani doma na balkóne. V mene zdravia sa dá zrejme odôvodniť všeličo.
Rovnako ako v mene klímy: darmo namietnete, že úsporné žiarovky sú drahšie a nie sú vždy praktické, keďže dlhšie trvá, kým sa rozsvietia. Podľa európskych štátov a EÚ ako celku sa však zákazom predaja klasických žiaroviek vypustí do ovzdušia menej CO2 – čo údajne (ak tomu veríte) ochráni budúcnosť klímy a človečenstva. Nájde sa odľud, ktorý má námietky?
Samozrejme, táto rastúca regulačná mánia ešte neznamená pre slobodu ľudí osudovú tragédiu: fajčiari si na zákaz onedlho zvyknú, rovnako si všetci zvykneme na pomalší nábeh úsporných žiaroviek a aj lekár s pacientom sa budú naďalej potajme zhovárať vo svojej maďarčine napriek hlúpemu zákonu.
Netreba si však zvyknúť na jedno: na pocit, že štát má právo na vstupovanie do našich životov v nových a nových oblastiach, kde nikdy nemal čo hľadať.
Začnime zákonom o štátnom jazyku: keď s ním prišla Mečiarova vláda v polovici 90. rokov, mnohí vtedy protestovali proti samotnej existencii zákona tohto typu. Veď čomu inému – okrem buzerácie časti občanov – môže taký zákon vôbec slúžiť? Vari môže pozdvihnúť jazykovú úroveň? Mečiar odišiel, no už nebolo chuti ten zákon zrušiť, len ho novelizovať, a tak ho znovelizoval aj Maďarič. Niektorí kritici v Maďarsku vedú síce namiesto vecnej polemiky kontrapropagandu, ale nič to nemení na podstate – Maďaričov zákon nepomáha slovenčine, iba primitívne uráža našich Maďarov. V desiatkach obcí, kde žijú stáročia Maďari, musí byť zrazu na miestnej tabuli aj nápis v slovenčine, ktorý nemôže byť menší než maďarský text. Čo politici vymyslia v ďalšej novele: príkaz, že maďarský text musí byť menší? Alebo zákaz akéhokoľvek textu v maďarčine? Iný príklad: národnostným menšinám je teraz umožnené hovoriť v materinskom jazyku s personálom zdravotníckych a sociálnych zariadení len v obciach, kde žije minimálne 20 percent príslušníkov menšiny. Predstavme si nasledovnú situáciu: v nemocnici sa rozpráva pacient–Maďar s lekárom–Maďarom a sestričkou–Maďarkou po maďarsky. Ak v obci, v ktorej sa ich komunikácia uskutočňuje, žije aspoň 20 percent Maďarov, je ich konverzácia legálna. Ak ich je v obci 19 percent, pacient, lekár a sestrička porušujú zákon. Čo prinesie ďalšia absurdná novela: 50-percentné kvórum?
Alebo nefajčiarsky zákon: hoci v slovenskej verzii nenariadil úplný zákaz fajčenia v pohostinských zariadeniach, väčšinou k nemu povedie. Ak sa dnes nemôže majiteľ súkromnej reštaurácie rozhodnúť, či sa v jeho priestoroch smie alebo nesmie fajčiť, dokedy úrady umožnia ľuďom fajčiť doma? To nie je námet na sci-fi: v USA, odkiaľ protifajčiarska vlna dorazila do EÚ, sú mestá, kde si podľa normy nesmiete zapáliť ani doma na balkóne. V mene zdravia sa dá zrejme odôvodniť všeličo.
Rovnako ako v mene klímy: darmo namietnete, že úsporné žiarovky sú drahšie a nie sú vždy praktické, keďže dlhšie trvá, kým sa rozsvietia. Podľa európskych štátov a EÚ ako celku sa však zákazom predaja klasických žiaroviek vypustí do ovzdušia menej CO2 – čo údajne (ak tomu veríte) ochráni budúcnosť klímy a človečenstva. Nájde sa odľud, ktorý má námietky?
Samozrejme, táto rastúca regulačná mánia ešte neznamená pre slobodu ľudí osudovú tragédiu: fajčiari si na zákaz onedlho zvyknú, rovnako si všetci zvykneme na pomalší nábeh úsporných žiaroviek a aj lekár s pacientom sa budú naďalej potajme zhovárať vo svojej maďarčine napriek hlúpemu zákonu.
Netreba si však zvyknúť na jedno: na pocit, že štát má právo na vstupovanie do našich životov v nových a nových oblastiach, kde nikdy nemal čo hľadať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.