Dvadsať rokov je dosť v ľudskom živote, nieto ešte v živote médií. Keby sme sa preniesli späť v čase, asi by sme boli prekvapení, ako a čo sa vtedy komunikovalo. Pred dvadsiatimi rokmi však vznikla relácia .pod lampou, ktorá je dodnes niečim unikátna.

Asi riskujem, že s vaničkou vylejem aj dieťa, prípadne strelím gól do vlastnej brány, ale musím skonštatovať, že v poslednom čase ma máločo pobavilo viac ako konsenzuálne pobúrenie nad tým, že sa nám zdvihnú ceny kníh.

Pán predseda, celé roky s údivom sledujeme, ako sa z Vás pravidelne na výročie Medzinárodného dňa žien stáva rozdávač červených ruží, úsmevov a lascívnych vtipov. Jeden by nepovedal, ako si vy tie ženy vážite. Fakt!

Zastaralé slovenské príslovie vraví, že pod lampou býva najväčšia tma. To bola pravda v časoch petrolejových lámp, ktoré keď človek niesol, tak najväčší tieň bol skutočne pod nimi. Od začiatku 20. storočia však svietime elektrinou, čo okrem iného znamená, že pod lampou je najväčšie svetlo.

Podľa generála Pavla Macka je jedna vec plnenie záväzkov v NATO a podvýživenosť ozbrojených síl, druhá vec je, ak to ide na úkor ľudí.

Na Slovensku dlhodobo chýba podporné prostredie, ktoré pomôže mladým lekárom v ich rozvoji, vzdelávaní a hľadaní toho správneho uplatnenia. Iniciatíva mladilekari.sk už nejaký čas zapĺňa túto dieru na trhu a začínajúcim špecialistom pomáha na ich ceste za čo najlepšími možnosťami nielen v oblasti kariéry.

Prezidentovi Petrovi Pellegrinimu ju plánuje odovzdať v krátkom čase. Informovala o tom na piatkovej tlačovej konferencii.

Keď sme pred 20 rokmi zakladali tento časopis, bolo to v čase uzdravovania sa Slovenska z mečiarizmu a v čase reforiem, ktoré zaujali slobodný svet. Nevydržalo to, takže aj ďalších 20 rokov budeme spoločne zápasiť o to isté.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.