Po všetkých, čo predstavujú reálnu moc v našej krajine, od politikov vládnej strany až po biskupov, sa k referendu nevyjadrili už len slovenskí mafiáni. Divím sa, že zatiaľ ešte nijaká „mafia friendly“ televízia nespravila reportáž o tom, čo si skutočný slovenský kmotor myslí o nebezpečenstve hroziacom tradičnej rodine. Veď by to nebolo prvýkrát. Ukázala by ho ako vzorného otca, ktorý si len ťažko dáva servítku pred ústa, čo sa „tých buzerantov“ týka, a obrázok by bol dokonalý.

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Pochádzam z rodiny drobných podnikateľov. Aspoň v širokom zmysle slova – otec má obchodík s obuvou, mama je samostatne činná psychologička. Životný štýl, kultúra aj názor na svet malej slovenskej vidieckej buržoázie sú súčasťou mojich hlbokých koreňov. Rovnako ako mytológia tohto hrdého dedičstva.

Dňa 25. júna 2014 sa na generálnej audiencii vo Vatikáne stretol arcibiskup Róbert Bezák s pápežom Františkom. Arcibiskup Bezák povedal Svätému Otcovi, že mu poslal viacero listov prostredníctvom kardinálov a ľudí, ktorí majú k nemu priamy prístup, ale nedostal žiadnu odpoveď. Pápež František mu odvetil: „Ja som žiadny list od vás nedostal“.

Návrh rozpočtu, ktorý vláda schválila a teraz ho posiela do Bruselu, je súbor túžob a vrúcnych želaní Smeru. Všetci by sme boli napríklad iste radi, keby sa deficit udržal pod dvoma percentami.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Richard von Weizsäcker (15. apríl 1920 – 31. januára 2015) pochádzal z konzervatívnej nemeckej šľachty, z ktorej nevyrastali práve „zanietení demokrati“. Jeho otec bol za Hitlera vysokým úradníkom ministerstva zahraničných vecí. On sám bojoval ako dôstojník Wehrmachtu na východnom fronte, kde padol jeho brat Heinrich. Druhý brat Carl Friedrich nebol len teoretickým fyzikom, ale v rokoch 1940 – 1942 pracoval aj na nemeckom uránovom projekte. Práve preto však boli jeho neskoršie slová, ktorými zásadne ovplyvnil pohľad na nemecké dejiny, také dôveryhodné.

Dokumentárny film Anabely Žigovej Salto mortale, ktorý v týchto dňoch prichádza do slovenskej klubovej distribúcie, sa začína zistením, že režisérkin nebohý otec sa pohyboval v štruktúrach ŠtB.

Cez okno počujem hrkot vlaku. V Berlíne stále odniekaľ počuť vlak. Pozriem von z okna a vidím úplne iný Berlín, ako videl môj otec v roku 1984. Pracoval na železnici ako inžinier a za všetky tie nadčasy a dobrovoľné zmeny vyhral výlet do budúcnosti. Áno, budúcnosti, pretože NDR bola pre mnohých Kubáncov niečo ako horizont, ktorý by sme raz chceli dosiahnuť a navštíviť.

Nebyť Nežnej revolúcie, konštruktér Tadeáš Wala by možno dodnes vyvíjal letecké stroje do šuplíka. Firma, ktorú s kolegami založil, vyrobila za posledných dvadsať rokov päťsto ultraľahkých lietadiel.