Jeruzalem ma nikdy príliš neoslovoval. A to napriek tomu, že uznávam jeho náboženský, historický aj civilizačný význam. Minule som v Jeruzaleme bola na dlhšom výlete s manželom a dcérou a názor som si poopravila. Mesto sa mi zdalo menej napäté (prvýkrát v živote som bola v Jeruzaleme v čase, keď sa prechádzka po miestnom trhu mierou rizika dala prirovnať k behu cez mínové pole) a aj menej ufúľané. Možno je to tým, že cez centrum konečne premávajú električky a autobusov ubudlo.

Keď sme navštívili Silva Krčméryho, ako prvé sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“. Táto, často nepríjemná otázka mierila do čierneho. Silvo postavil svoj život na osobnom vzťahu s Bohom. Ale keď sa nás opýtal: „Aký je tvoj duchovný život?“, cítil som, že Silvo sa rozpráva v tej chvíli iba so mnou, že sa skutočne o mňa zaujíma. To je to tajomstvo krásnych ľudí: môžete byť na námestí v dave, ale keď sa vám prihovoria, máte pocit, že hovoria iba s vami.

Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

Podpredseda českého ústavného súdu Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí svoju službu ako sudca. Nebola to služba sudcu v tradičnom montesqieuovskom chápaní, kde sudca „len“ prerozpráva zákon. Je to cesta šalamúnovského sudcu-kráľa, ktorý silou svojho intelektu mení beh vecí a vtláča jeho pečať do kolektívneho vedomia.

Americká spisovateľka Flannery O’Connor nás vo svojich poviedkach učí, ako písať o Bohu. Robí to prekvapivo, majstrovsky.

Ak si pod slovom svätý predstavujete neboráčika, s ktorým si hocijaký okoloidúci môže poutierať topánky a on to z lásky k Ježiškovi prijíma, tak na to zabudnite. Svätým sa stáva taký človek, ktorý chce za každých okolností vložiť svoju vôľu do vôle Božej. Presne taký bol svätý Anton Paduánsky. Nie nadarmo mu minulý týždeň venovali bratislavský františkáni veľké sympózium. Bol to naozajstný muž, ktorého by sme mohli definovať aj ako priateľa Boha a priateľa chudobných. Chudobní v Antonovom ponímaní sú ale aj boháči, ktorí nemajú nádej, nemajú Boha.

Devalvovali nám slová láska, milovať. Sú vyprázdnené. Ich pôvodný význam bol pritom blízko Božieho. Ochrana života, angažovania sa pre život, pre jeho výkvet, pre človeka. Pre všetko, čo je dobré, pravdivé, krehké a ohrozené. Obetovať svoje sily, prostriedky i život. Človek len s bázňou a s chvejúcimi sa kolenami mohol pošepky povedať: Milujem Ťa. Milujem svoj národ, Boha.

Zakladateľka a prezidentka Ligy proti rakovine doktorka Eva Siracká stále pracuje naplno. Hovorí, že nemusí byť prísna šéfka, lebo má veľmi dobrý mančaft, ale aj tak má modlitbičku, v ktorej prosí pána Boha, aby druhých nepoučovala a vyhla sa konfliktom.

V rámci nášho rozvojového slovensko-kenského projektu koordinujeme tri nutričné centrá na pobreží Kene – v Kwale, Tiwi a Mkongani. Pri tom poslednom mieste sme vždy nútení pridať poznámku: „Pánu Bohu za chrbtom“.

Keď novozvolený pápež krátko pred svojou konfirmáciou prepadne úzkosti zo zodpovednosti, príde mu na pomoc psychiater a ateista. Toto nie je scenár najbližších udalostí, Bože uchovaj! Je to len dej filmu Máme pápeža! režiséra Nanniho Morettiho, kde váhajúceho pápeža hrá skvelý Michel Piccoli. Zhodou okolností práve túto stredu ho premietajú v kine Lumière. Niekedy je zhoda okolností najlepší dramaturg a ja som si povedala, že sa ňou tento týždeň budem riadiť.