Nemecký Spiegel nedávno vyzval Čínu, aby „prevzala zodpovednosť svetovej mocnosti“ za Blízky východ.

Dážď, chlad a tma už po štvrtej nútia rodičov s deťmi tráviť viac času doma ako vonku. Aby tieto týždne neboli plné prázdninovej nudy či sledovania televízie, inšpirujte sa tipmi, ako si spraviť zo zimy doma zábavu.

Morské vlny občas vyplavia na pobrežie kus nevábne vyzerajúcej hmoty, ktorá na prvý pohľad pripomína úplne obyčajný kameň. Ak na ňu však náhodný okoloidúci natrafí, je to, akoby vyhral jackpot.

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.

Ricardo vychoval svoje dve dcéry sám. Raz ráno, bolo to v auguste, sa zobudil a zistil, že jeho žena je preč. Neskôr zistil, že ju chytili na rozbúrenom mori, mesiace držali na námornej základni v Guantanáme, potom sa dostala do USA. Mladšia dcéra vtedy ešte spávala v postieľke, staršia sa učila písať. Boli to pre nich ťažké časy. Ricardova svokra bola agresívna a nerešpektovala otca svojich vnučiek. „Dievčatá potrebujú matku,“ kričala nahnevane vždy, keď ho videla. Nemal to ľahké ani v dedine, kde žil.

Nie je na programe bratislavských kín priveľa takých filmov, ktoré by sa úspešne mohli v tom istom čase premietať v pukancových multiplexoch, v kine Lumière aj v Mladosti. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol je jedným z nich.

Čas je väčšinou milosrdný lekár, ale niekedy aj jatrí rany. V kauze odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka platí oboje, a oboje v mimoriadne hojnom množstve.

Dušan Mitana je môj dlhoročný kamarát a naše priateľstvo neskalilo ani to, že som istý čas bol vydavateľom jeho kníh. Mám ho rád od Psích dní, ale nemyslím si – ako veľká časť našej kritiky – že Mitana je iba brilantný poviedkar. Naopak, som presvedčený, že ako románopisec, autor veľkej a ambiciózne

Neviem, čo je vysoké umenie. To, čo máme v sebe, sú jednoduché otázky. Prečo je okolo nás, ale aj v nás toľko bolesti? Prečo sa život nedeje podľa našich túžob? Prečo sme takí slabí? A pritom chceme byť silní a vydávať svedectvá o zmysluplných činoch človeka. Otázok je veľa, ale neustále oscilujú okolo slabosti a sily, pokoja a rozorvanosti, túžby či beznádeje ľudskej duše. Umenie tieto otázky zhmotňuje, divadelné umenie personifikuje.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.