Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

V Caltone som sa zoznámil s najnešťastnejším človekom môjho života. Prechádzal som sa jednou štvrťou v Glasgowe, ktorú charakterizuje azda najnižší vek dožitia v Európe – muži v Caltone zomierajú ako 54-roční. Bol neskorý večer, naozaj upravená obytná štvrť bola ľudoprázdna.

Traduje sa taká ľudová hlúposť, že vraj „všetko zlé je na niečo dobré“. Samozrejme, ide o exemplárny oxymoron, pretože iba máločo vskutku zlé môže byť naozaj na niečo dobré.

Architekti v ateliéri Šebo Lichý radi experimentujú. Môžu si to dovoliť, lebo sú klientmi sami sebe. Už desať rokov fungujú totiž aj ako developeri a snažia sa zmeniť vnímanie tohto slova verejnosťou.

Primátorkou Prahy sa minulú stredu stala Adriana Krnáčová. Je to prvá žena v tejto funkcii za celú históriu. A tiež prvá Slovenka. Mohlo by sa to stať aj opačne – aby sa primátorkou Bratislavy stala Češka?

Keď som prvýkrát navštívila Mexiko, urobilo to na mňa dojem. Ten obrovský potenciál aj enormné problémy. Bola som ohromená tamojšou kultúrou, Kuba je v porovnaní s tým len nedospelý príbuzný. Najviac ma ale šokovalo niečo iné: varovania a rady mojich priateľov, aby som si dávala pozor, pretože nebezpečná môže byť každá ulica.

Gymnázium pre každého Ústavný súd rozhodol, že každý žiak, bez ohľadu na prospech, sa môže hlásiť na gymnáziá a stredné školy. Školský zákon sprísnil bývalý minister školstva Dušan Čaplovič. Podľa jeho novely sa o štúdium na gymnázium mohli uchádzať iba žiaci, ktorí nemali na konci ôsmeho ročníka ani na polroku v deviatom ročníku priemer horší ako 2,0. Pri odborných školách nesmel byť priemer horší ako 2,75.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Nezabiješ! Prikazuje? Prosí? Žiada? jedno z prikázaní. Pamätá si ho niekto? Vníma ho niekto? Rozumie mu? Dnes akoby sa naň celkom zabudlo. Nezabiješ je hlavným znakom ľudskej kultúry. V prírode je človek jediný predátor, ktorý nemusí zabíjať. Má ruky, ktoré môžu vyrábať, pestovať, tvoriť. Ľudské ruky nie sú na zabíjanie. Ten, kto ich naň používa, nie je človekom kultúry. Je ešte poločlovekom, ktorý si neuvedomuje, že jeho ruky spôsobujú bolesť, ktorého nebolí bolesť druhého. Každému vojnovému konfliktu predchádza pokles životnej úrovne aj úrovne kultúrnej.