Tak ja idem znova pozerať tie svoje americké „sračky“. Niežeby som sa nesnažil pozrieť si tie slovenské, naopak, snažil som sa, snažil, azda až priveľmi – a nič. Aj jedna, aj druhá relevantná televízia vyšli s novými projektmi, veľkoryso koncipované ságy, ani exteriérov sa neboja, na obrazovku sa v nich vracajú herci, ktorí sa ešte včera mohli pýšiť tým, že ich herecké umenie nie je hodné televíznej nádenníčiny, a všetko zbytočne.

Netreba klásť prst na tep doby, aby sme zistili, že je mŕtva. Z potemkinovských kulís prosperity sa už olúpala takmer všetka ružová farba, nikto neverí, že bude lepšie, skôr sa bojíme, aby nebolo fakt zle. Ak sa chce umelec v takomto prostredí presadiť a zároveň sa nezapredať, nemá veľa možností. Alebo vykročí smerom k čírej avantgarde, a zostane autentický, pravdivý a nepoznaný, teda bez akéhokoľvek zásadnejšieho dosahu, alebo skúsi nájsť kompromis medzi úspechom a pravdou. V mene vyššej mravnej idey odhodlá sa siahnuť aj po nie celkom kóšer prostriedkoch, a už je tam.

Nebudeme vám radiť, ako sa obliecť na pracovný pohovor, ani vysvetľovať, čo je to motivačný list a ako písať životopis. To všetko budete potrebovať až vo chvíli, keď budete vedieť, kam ísť. Ako to miesto nájsť?

V Turecku, v Egypte či v Tunise ich môžeme zazrieť, ako si vo veľkých trsoch hovejú na palmách a hojdajú sa vo vetre. Nomádi ich volajú „chlieb púšte“, my ich nazývame jednoduchšie – datle.

Milí priatelia, určite ste sa stretli s ohavnou nenásytnosťou. Dlho som predpokladal, že je to len mýtus z filmov o hľadačoch pokladov. Partia dobrodruhov nájde poklad, zmocní sa ich oná ohavná nenásytnosť a navzájom sa zamordujú. Poklad zmizne v nepreniknuteľnej temnote mokvavého bahna. Vždy som týchto antihrdinov odsudzoval. Až raz sa zatmelo pred očami aj mne.

Scenáristka Barbora Kardošová už 20 rokov robí v rôznych televíziách projektovú režisérku, teda režíruje kampane, zvučky, všetko, čo obaľuje televíziu, momentálne Tv JOJ. Je autorkou bestselleru Sladko v ústach, pred Vianocami jej v Slovarte vyšiel piaty román Medium Love.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.

Najlepší pohľad na Oscara® je taký ten povýšenecky blahosklonný, ironizujúci a cez prsty, aj tak je to najprv šou, až potom všetko ostatné. Distingvovaná šou, príjemná, pohodlná, mainstreamová v najlepšom slova zmysle. Ak niekto trčí nad všetkých ostatných, trebárs umeleckosťou, náročnosťou, závažnosťou výpovede či ako to inak nazvať, dáme mu cenu za najlepší cudzojazyčný film a viac si neškrtne.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.

Všetko ide ako po masle, chrúmete si pred televízorom, až kým sa vám do rúk nedostane exemplár, ktorý nejde rozlúsknuť ani za nič. A začne sa odveký súboj vašich zubov s nepoddajnou pistáciovou škrupinou.