Čo sa stane s telom po smrti? Vedci z Antropologického ústavu univerzity v Tennessee vedia celkom presne, ako vyzerá mŕtvola po dni, týždni, ale aj mesiacoch rozkladu. Ich výskum nie je samoúčelný, ocenia ho kriminalisti i ďalší odborníci na smrť.

Po dokonalej kráse už túžil Thomas Mann, slovami sa jej dotýkal James Joyce, elegantne a zároveň dráždivo ju hltal Alan Hollinghurst. Vo svojej najnovšej knihe ju hľadá Michael Cunningham.

Na Slovensku máme len málo operencov, ktorých hlas síce pozná aj malé dieťa, ale to, ako vyzerajú, vieme väčšinou len z knižiek. Do tejto kategórie patria aj kukučky. Žijú skryto, a tak až intenzívny výskum v posledných rokoch začína dávať zmysel mnohým tajomstvám ich existencie.

Počas teplých slnečných septembrových, ale najmä októbrových dní sa niektorých pavúkov začne zmocňovať nepokoj a strašná chuť sa niekam presťahovať. Namiesto áut, vlakov alebo autobusov však využívajú prostriedok im najbližší, teda pavučinové vlákna.

Niekedy sa musia ľudia rozísť, aby si k sebe našli cestu. To je prípad skvelej bratislavskej skupiny Le Payaco, ktorá na tohtoročnej Pohode slávila veľký úspech. Kapela už naplánovala ďalší koncert v bratislavskom MMC (6. 10), no slovo comeback stále odmeta. Prečo? No túto otázku odpovedal Tomáš Sloboda a Juraj Vitéz, Martin Stempel bol v čase rozhovoru na „služobke.“

Vojaci, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, rozprávajú, že vojna, to neboli len sofistikované bojové stratégie či veľké hrdinské činy. Takmer všetci vojnoví veteráni sa zhodli na tom, že najväčším peklom boli vši.

Svět obchází přízrak recese, a tak se ekonomové, bankéři, politici i komentátoři všech médií přou o to, kdo za to může a jak z toho ven. Ponechme stranou levicové ideology spiklenecké historie, kteří už od slavného manifestu Karla Marxe viní za všechno zlo ďábelský, neomezený instinkt vlastnit, mýtický kapitalismus, plutokracii světa, jež všechny ožebračuje, jak věřil Lenin i Hitler.

Nasledujúci hororový minipríbeh vyzerá ako ďalší z neuveriteľných mestských mýtov, je však skutočný. Teda, pokiaľ možno veriť tomu, že sa nám medzičasom správy BBC nezbulvarizovali.

Islandská hudba je natoľko zaujímavá, že hneď po rybách označujú mnohí za druhý najvýznamnejší exportný artikel krajiny umenie Björk a Sigur Rós. Ako prišlo k tomu, že tristotisícový národ je natoľko kultúrne uvedomelý? Hudba ostrova sa pokúsi odpovedať.

Genetika. Veda, ktorej na semafore biológie už nejaký ten rok svieti zelená. Darí sa jej nielen vďaka odborníkom, ale aj vďaka malej nenápadnej pomocníčke drozofile alias vínnej muške či octomilke.