V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.

Rozhovor s Ymerom Huruglicom z Gjilanu, obhajcom Bakiho Sadikiho, o prekvapujúcich deficitoch žiadosti Slovenska o vydanie odsúdeného.

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia. Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.

Jonáš Záborský platil v slovenskej literatúre dlho za národného hriešnika. Vladimír Mináč ho dokonca označil za profesionálneho prebehlíka. Až Oskár Čepan o ňom napísal, že je najpevnejším orientačným bodom slovenskej literatúry tretej štvrtiny devätnásteho storočia. Významná časť Záborského diela ostávala dlho neznáma. Jeho súborné dielo vyšlo knižne prvý raz v roku 1954, takmer sto rokov od vzniku.

Uplynulý týždeň radím medzi mimoriadne poučné obdobia, keď aj my, ľudia po štyridsiatke, zisťujeme zas a znova, ako málo vieme o svete. Nedeľa. Pochod slušných ľudí. Páči sa mi to označenie, so slušnosťou je to podobné ako s múdrosťou, každý si totiž myslí, že jedného i druhého má oproti druhým viac. Už vieme, že do kategórie slušný človek sa dostanete, ak máte nepríjemných susedov, to z vás robí niečo viac a môžete sa spojiť hoci aj s fašistami, stále ste dobrý a slušný občan. Ešte dane, treba platiť dane, to z vás tiež robí slušného človeka, to nič, že dane platia aj mafiáni, sú to zaiste slušní ľudia.

Ak je jedným z poznávacích znakov úspešného divadla to, že ešte dlho po jeho zhliadnutí nad ním premýšľate, tak je Aischylosova Oresteia v réžii Rastislava Balleka na veľkej scéne Činohry SND mimoriadne úspešnou inscenáciou.

Draghiho ECB bude neobmedzene skupovať dlhopisy, Ústavný súd v Karlsruhe odobril trvalý euroval, v Holandsku utrpeli porážku euroskeptici, Barroso a Rompuy navrhujú federáciu s bankovou úniou a spoločným ručením za dlhy. Trend sa zdá jasný. Ale je tu jedna prekážka – rastúci nemecký hnev.

Maďarské pohromy maďarsko prežilo ťažké dni. Mrazivé počasie spojené s hustým snežením a silným vetrom spôsobilo výpadky elektrickej energie, nehody a smrť najmenej jedného človeka. Vyše sto ľudí utrpelo zranenia, súvisiace s vyčíňaním zimy.

Basgitarista skupiny Para a architekt Matúš Vallo tvrdí, že architektúra je ťažké zamestnanie, ale je to úžasný svet, ktorý má moc meniť veci. Aj preto založil s kolegom Oliverom Sadovským iniciatívu Mestské zásahy, aj preto občas moderuje pre STV program o architektúre.

Tá správa z centra východného Slovenska je prekvapujúca – ukazuje, že aj po rokoch straníckeho znásilňovania ostali na Ústavnom súde zrnká práva a svedomia.