Ale nielen preto. Oresteia je dôležitá napríklad aj z historického hľadiska: ide totiž o jedinú kompletne zachovanú grécku trilógiu a jej autor Aischylos (524 až 456) bol Aristotelom označený za otca gréckej tragédie. Hlavne jeho zásluhou sa z monológov, striedavo deklamovaných hercami a chórom, stal dialóg – Aischylos priviedol na javisko dvoch (v Oresteii dokonca troch) hercov, ktorí pred divákmi spolu komunikovali.
Oresteia, ktorá pri svojej premiére v roku 458 vyhrala Veľké Dionýzie v Aténach, je však oveľa viac než len divadelným artefaktom z dávnej histórie. Ako to už pri gréckych tragédiách býva, aj Orestov dramatický zápas s osudom siaha do hĺbky a tam, v tej hĺbke, sa dotýka vecí, ktoré sa bytostne dotýkajú nielen Aténčanov pred 2 500 rokmi, ale aj nás, ľudí druhej dekády 20. storočia. Veď, čo už je len väčšia a naliehavejšia otázka, než to, ako sa vyrovnať so zlom, ako nájsť pokoj bez zavierania očí pred spravodlivosťou?
Presne to sú otázky, ktoré sú nútení riešiť Orestés a Elektra, deti argejského kráľa Agamemnóna a jeho manželky Klytaimnéstry. Agamemnón sa po desiatich rokoch vracia domov z úspešnej vojny o Tróju. Triumfálny návrat má dva háčiky: v prvom rade pre to, aby vojnu vyhral (teda, aby jeho lode mali správny vietor), obetoval svoju dcéru Ifigéniu; okrem toho má Klytaimnéstra milenca Aigista (a Agamemnón milenku, mladú veštkyňu Kassandru). Klytaimnéstra svojho muža rituálne zabije a dlho si nepožije ani mladá Kassandra, ktorá síce vie, čo sa stane, ale v dôsledku kliatby jej nikto neverí. O nejaký čas sa vráti do vyhnanstva poslaný Orestés a aby pomstil smrť svojho otca, zabije svoju matku. Okrem toho všetkého ešte na celej rodine visí kliatba za to, že Agamemnónov otec Atreus zabil deti svojho brata Thyesta a uvarené mu ich naservíroval na večeru...
V prvej časti trilógie je na veľkom javisku chaos. Pohybujú sa po ňom postavy, ktoré len postupne identifikujete, vzadu v rohu vyrába Ivan Martinka sadrové masky a farbí kusy látky na červeno, pričom ho kameramanka zblízka nakrúca a obraz sa v reálnom čase premieta na plátno nad javiskom. Prichádza Agamemnón (na prvej premiére trochu jednofarebný Michal Šoltész, ktorého alternuje Dušan Cinkota), prednesie triumfálny monológ, Klytaimnéstra (vynikajúca Anna Javorková, ktorej sa v pokojnom, civilnom vystupovaní darí vyjadrovať zákernosť, zúfalstvo, škodoradosť aj tragiku) ho počúva, prinúti ho vstúpiť na červený (krvou nasiaknutý) koberec a v hrozivej krvavej extáze ho zabije. Z predných radov hľadiska to komentuje úlohu chóru preberajúci Orestés (v celom predstavení a vo všetkých polohách bezchybný, mrazivo presvedčivý Robert Roth). A to je stále iba začiatok.
Rastislav Ballek sa s nástrahami gréckej tragédie vyrovnal so cťou. Výborne obsadil všetky postavy (okrem už spomínaných treba spomenúť minimálne Jána Koleníka ako krutého, hrubého Aigista, Táňu Pauhofovú ako rozorvanú, zúfalú Elektru, Gabrielu Dzúrikovú ako komickú Pýthiu, ako aj pozlátené božské postavy Szidi Tobias a Milana Ondríka), trilógiu skrátil na znesiteľnú dĺžku a podarilo sa mu z nej vykresať extatické momenty srdcervúcej tragédie.
Odvahu však akoby stratil v poslednej časti trilógie, z ktorej spravil (vtipné) kabaretné číslo. Z Pýthie a fúrií (v programe sa dočítame, že počas premiéry v starom Grécku jedna z prítomných diváčok od hrôzy potratila, také boli strašné) urobil komičky v groteske, z múdrej Pallas Atény (ktorá hovorí zaujímavé slová o milosti, zmierení a strachu) urobil úsmevnú naivku, z Apolóna bystrého dvorného blázna. Ballekova Oresteia tak končí cynickými prípitkami šampanského – ako keby všetky tie temná, všetká tá krv, to zúfalstvo, ten boj s osudom a spravodlivosťou, ako keby to všetko bola iba hra. Veď, načo sa tým trápiť – fúria si nakoniec pripije s Elektrou, Apolón s Kassandrou, Ifigénia s Klytaimnéstrou. Všetko to bolo iba obyčajné, banálne zlo.
Aj vďaka zvláštnemu koncu však budete o Ballekovej Orestei ešte dlho po záverečnej opone premýšľať.
Aischylos: Oresteia. Réžia: Rastislav Ballek, Scéna: Emil Drličiak. Hrajú: Robert Roth, Anna Javorková, Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Milan Ondrík, Szidi Tobias, Leopold Haverl, Mária Kráľovičová, Petra Vajdová, Ivana Kuxová, Peter Brajerčík, Tomáš Vravník. Premiéra: 6. a 7. októbra 2012 v SND.
Oresteia, ktorá pri svojej premiére v roku 458 vyhrala Veľké Dionýzie v Aténach, je však oveľa viac než len divadelným artefaktom z dávnej histórie. Ako to už pri gréckych tragédiách býva, aj Orestov dramatický zápas s osudom siaha do hĺbky a tam, v tej hĺbke, sa dotýka vecí, ktoré sa bytostne dotýkajú nielen Aténčanov pred 2 500 rokmi, ale aj nás, ľudí druhej dekády 20. storočia. Veď, čo už je len väčšia a naliehavejšia otázka, než to, ako sa vyrovnať so zlom, ako nájsť pokoj bez zavierania očí pred spravodlivosťou?
Presne to sú otázky, ktoré sú nútení riešiť Orestés a Elektra, deti argejského kráľa Agamemnóna a jeho manželky Klytaimnéstry. Agamemnón sa po desiatich rokoch vracia domov z úspešnej vojny o Tróju. Triumfálny návrat má dva háčiky: v prvom rade pre to, aby vojnu vyhral (teda, aby jeho lode mali správny vietor), obetoval svoju dcéru Ifigéniu; okrem toho má Klytaimnéstra milenca Aigista (a Agamemnón milenku, mladú veštkyňu Kassandru). Klytaimnéstra svojho muža rituálne zabije a dlho si nepožije ani mladá Kassandra, ktorá síce vie, čo sa stane, ale v dôsledku kliatby jej nikto neverí. O nejaký čas sa vráti do vyhnanstva poslaný Orestés a aby pomstil smrť svojho otca, zabije svoju matku. Okrem toho všetkého ešte na celej rodine visí kliatba za to, že Agamemnónov otec Atreus zabil deti svojho brata Thyesta a uvarené mu ich naservíroval na večeru...
V prvej časti trilógie je na veľkom javisku chaos. Pohybujú sa po ňom postavy, ktoré len postupne identifikujete, vzadu v rohu vyrába Ivan Martinka sadrové masky a farbí kusy látky na červeno, pričom ho kameramanka zblízka nakrúca a obraz sa v reálnom čase premieta na plátno nad javiskom. Prichádza Agamemnón (na prvej premiére trochu jednofarebný Michal Šoltész, ktorého alternuje Dušan Cinkota), prednesie triumfálny monológ, Klytaimnéstra (vynikajúca Anna Javorková, ktorej sa v pokojnom, civilnom vystupovaní darí vyjadrovať zákernosť, zúfalstvo, škodoradosť aj tragiku) ho počúva, prinúti ho vstúpiť na červený (krvou nasiaknutý) koberec a v hrozivej krvavej extáze ho zabije. Z predných radov hľadiska to komentuje úlohu chóru preberajúci Orestés (v celom predstavení a vo všetkých polohách bezchybný, mrazivo presvedčivý Robert Roth). A to je stále iba začiatok.
Rastislav Ballek sa s nástrahami gréckej tragédie vyrovnal so cťou. Výborne obsadil všetky postavy (okrem už spomínaných treba spomenúť minimálne Jána Koleníka ako krutého, hrubého Aigista, Táňu Pauhofovú ako rozorvanú, zúfalú Elektru, Gabrielu Dzúrikovú ako komickú Pýthiu, ako aj pozlátené božské postavy Szidi Tobias a Milana Ondríka), trilógiu skrátil na znesiteľnú dĺžku a podarilo sa mu z nej vykresať extatické momenty srdcervúcej tragédie.
Odvahu však akoby stratil v poslednej časti trilógie, z ktorej spravil (vtipné) kabaretné číslo. Z Pýthie a fúrií (v programe sa dočítame, že počas premiéry v starom Grécku jedna z prítomných diváčok od hrôzy potratila, také boli strašné) urobil komičky v groteske, z múdrej Pallas Atény (ktorá hovorí zaujímavé slová o milosti, zmierení a strachu) urobil úsmevnú naivku, z Apolóna bystrého dvorného blázna. Ballekova Oresteia tak končí cynickými prípitkami šampanského – ako keby všetky tie temná, všetká tá krv, to zúfalstvo, ten boj s osudom a spravodlivosťou, ako keby to všetko bola iba hra. Veď, načo sa tým trápiť – fúria si nakoniec pripije s Elektrou, Apolón s Kassandrou, Ifigénia s Klytaimnéstrou. Všetko to bolo iba obyčajné, banálne zlo.
Aj vďaka zvláštnemu koncu však budete o Ballekovej Orestei ešte dlho po záverečnej opone premýšľať.
Aischylos: Oresteia. Réžia: Rastislav Ballek, Scéna: Emil Drličiak. Hrajú: Robert Roth, Anna Javorková, Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Milan Ondrík, Szidi Tobias, Leopold Haverl, Mária Kráľovičová, Petra Vajdová, Ivana Kuxová, Peter Brajerčík, Tomáš Vravník. Premiéra: 6. a 7. októbra 2012 v SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.