Športové dokumenty sú v Amerike filmovou disciplínou, ktorú môžeme len obdivovať. Väčšinou z diaľky, o mnohých vynikajúcich sfilmovaných príbehoch z ríše športu sa ani nedozvieme. Američania však majú desiatky, možno stovky hrdinov bejzbalu, amerického futbalu, basketbalu, golfu či automobilových pretekov a nakrútili o nich tisícky hodín dokumentárnych filmov vyvolávajúcich zimomriavky.

Bobby Henline je komik, ktorý musí najskôr ľudí v publiku presvedčiť, že sa na ňom môžu bez výčitiek svedomia smiať. Americký vojnový veterán, ktorý utrpel popáleniny takmer na 40 percentách tela, zvyčajne začína svoje vystúpenie za mikrofónom vtipmi o strašidlách.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Odchodem Petra Skoumala přišla naše populární hudba o významnou osobnost – tak nějak by se dal životaběh skladatele a muzikanta odbýt, naštěstí se ale jak jeho život, tak tvorba, jeho odkaz podobnému klišéovitému odbytí vzpírá. Petr Skoumal, který zemřel v neděli 28. září ve věku 76 let, nebyl přitom autorem jedné šarže, skládal jak písničky pro děti, tak rockové, zkomponoval řadu soundtracků, pro duo, jež tvořil s Janem Vodňanským, psal písně někdy kabaretní, jindy až hitové, jako hráč se na svých albech neomezoval na klavír, pracoval i s elektronikou, a tak bychom mohli pokračovat.

„Môžete si nechať celý svet, ale mne nechajte Taliansko,“ povedal Giuseppe Verdi, a vedel, čo hovorí. Málokde človek nájde toľko miest, ktoré menili kultúru celého kontinentu. Duomo di Milano, najväčšia gotická katedrála na svete, je postavená na mieste, kde bol pokrstený svätý Augustín. Azda až tu si človek uvedomí, ako dokáže krst zmeniť dejiny. V kostole Sant’Ambrogio mal Augustín po prvýkrát počuť kázanie sv. Ambróza, od dómu je vzdialený kus cesty.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.

Ako sa žije každodenný život, keď úspory zo dňa na deň stratia hodnotu, štát neprimerane zasahuje aj do toho, čo jeme a ako sa obliekame, keď vzťahy medzi ľuďmi vlčia? S hľadaním odpovede mi pomáhal pamätník mojej babičky, a najmä historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.