Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Dosť bolo fňukania a kladenia si podmienok! Svoj príbeh môžeme prepísať hneď v októbri! Pomocnú ruku nájdete na konci svojho ramena.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Pochádzam z rodiny drobných podnikateľov. Aspoň v širokom zmysle slova – otec má obchodík s obuvou, mama je samostatne činná psychologička. Životný štýl, kultúra aj názor na svet malej slovenskej vidieckej buržoázie sú súčasťou mojich hlbokých koreňov. Rovnako ako mytológia tohto hrdého dedičstva.

Chcem písať o neškodnej hlúposti, nie o vražednej – nie o tom, čo sa stane, keď primitívom zveríte protilietadlový systém BUK. Začnem letnou témou. Ale nakoniec dôjde aj na Západ a Východ. Skôr než Putinovo Lockerbie zrušilo letnú sezónu, žartovali české médiá na účet poslanca Stanislava Humla. Pán Huml je dopravný policajt, bývalý člen KSČ a potom iných strán, ktorý hrá veľmi potrebnú úlohu parlamentného hlupáka: ak nie je v lete o čom písať, stačí nastaviť mikrofón, a on už niečo capne. (Títo ľudia sú cenní – aj priemerní voliči si vďaka nim môžu pripadať bystrí.)

Na rozdiel od ostatných politických biznismenov spĺňa Miroslav Výboh predpoklady, aby mu premiér mohol zveriť aj komplikovanejšie operácie. Pre biznismenov, ktorí sa spoliehajú na kontakty s politikmi, sa ujal výraz oligarchovia. Importovali sme ho z Ruska a Ukrajiny. Tam to však má majestátnejší nádych. Politickí biznismeni sú tam systémovými prvkami vo fungovaní krajiny. Niečo ako stavovské zriadenie. Keď ruský prezident Vladimír Putin potreboval demonštrovať, že bojuje proti kríze, všetkých ich dal nastúpiť, pred kamerami im vynadal a a dal im podpísať dohodu o zachovaní pracovných miest. Naši oligarchovia sú len politickí zlatokopi.

Lídri Nemecka, Francúzska, Ruska a Ukrajiny sa v bieloruskej metropole dohodli na krokoch, ktoré by mali viesť k riešeniu situácie na Ukrajine. Aké sú riziká, ktoré môžu ohroziť dohodnutý plán?

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

Kniha Moja dedina, ktorú zostavila Anna Schirlbauer, obsahuje práce fotografa Igora Grossmanna od začiatku päťdesiatych rokov do roku 1968, keď sa v zrelom veku stal fotografom profesionálom a odsťahoval sa do Bratislavy.

Tvrdiť, že si karikaturisti v Charlie Hebdo môžu za svoju smrť sami, je omnoho obscénnejšie a cynickejšie, než akákoľvek „zvrátená“ karikatúra. Je to také isté, ako tvrdiť, že obeť si za svoje znásilnenie môže sama, pretože mala krátku sukňu, alebo že si Ježiš Kristus za svoju smrť môže sám, pretože provokoval zákonodarcov. Ozaj, nebol práve Kristus vláčený pred davom ako posledná opica? A bojoval proti tomu nejako?