„Každý páv svoj chvost chváli,“ mohol by povedať niekto. Preto hneď na úvod musím napísať, že v prípade môjho textu o Konvergenciách nepôjde o klasickú recenziu. Na to mi je tento festival violončelistu Jozefa Luptáka príliš blízky.

Čo majú spoločné Bill Clinton, Warren Buffet a Laura Bushová? Okrem peňazí, vplyvu a slávy to, že všetci traja minulý týždeň vystúpili na podujatí Education Nation v New Yorku. Na Rockefeller Plaza, kde v zime býva aj z filmov známe klzisko, sa spolu s desiatkami iných filantropov a verejných osobností, s mnohými guvernérmi a starostami, so známymi televíznymi moderátormi a so stovkami učiteľov za podpory televízie NBC venovali jedinej téme: ako zlepšiť americké školstvo.

Keď v lete vyšlo najavo, že britský bulvár News of the World odpočúval aj celkom obyčajných ľudí, vyvolalo to vo svete zdesenie. Deje sa niečo také aj na Slovensku? Alebo je u nás bulvár len neškodnou zábavou pre masy? Prečo zneužil emócie po smrti Pavla Demitru spôsobom, aký sme dosiaľ zrejme nezažili?

Rektori dvoch ostravských univerzít napísali list študentom základných a stredných škôl. Pointa listu: študenti sa majú viac učiť. Celkom logické, však? Lekár nám povie, že máme žiť zdravo, kazateľ, že máme žiť cnostne. Čo iné môže chcieť rektor ako to, že sa máme viac učiť? Rektori sú však znepokojení. Študenti nevedia jazyky, majú nechuť k matematike a k fyzike, nechce sa im makať, a mnohí preto univerzity jednoducho nezvládajú. „Učenie je drina,“ vyjadrili sa rektori v denníku Právo.

Fanúšikovia, fanovia, nerdi, geekovia, otaku, trekkies, trekkers, questers, kartičkári, scifisti, mangáči, a tak ďalej, majú mnoho rôznych mien, žiadne nie je dostatočne široké, aby ich zastrešilo všetkých. Navzájom sa nikdy nezhodnú, ale rozumejú si lepšie, ako s tými zvonku.

Je to malá irónia našich dejín. Sme národom, ktorému chýba otec. Česi majú svojho tatíčka, my sme ho neprijali. Maďari majú svojho kráľa -svätca, my sme na neho zabudli.

Viete, ja si naozaj až teraz plne uvedomujem, akú moc má slovo. Akú moc má slovo v médiách. Keď som začala písať tieto stĺpčeky (och bože, dlhých 7 rokov!), vedela som, že musím slová vážiť, a že sa nechcem za niečo, čo som kedy napísala, nikdy hanbiť. Ale netušila som, že stĺpčeky z časopisu môžu niekomu ovplyvniť život.

Keď som si v piatok uvedomil, že od pádu komunizmu prešla takmer presná polovica môjho života, prekvapilo ma to. Pocitovo žijem v slobode oveľa kratšie, než v husákovskej normalizácii.

Podľa čínskych rodičovských pravidiel treba dať deťom zakúsiť aj trochu zimy a hladu, ak nám leží na srdci ich blaho. Moje deti dodržujú čínske pravidlo dobrovoľne: starší chodí celý rok v tielku a mladšia takmer neje.

Vždy, keď môžem, snažím sa dabingu vyhnúť aj za cenu toho, že nie všetkému budem rozumieť. Dabing je problém, ktorý dokáže zničiť akýkoľvek klenot. A nejde len o preklad, aj keď boli časy, keď síce vzdelaní prekladatelia, ale inak celkom bez rozhľadu, ešte aj ten Playstation prekladali ako hraciu stanicu. Dnes už k podobným nezmyslom nedochádza tak často, dejú sa však oveľa zásadnejšie skraty.