Na svojej chalupe na laze pri Krupine prekladá najnovší román Umberta Eca. Dlhé roky pôsobil ako veľvyslanec v Ríme. Dôverne pozná Taliansko, na ktoré sa teraz vrhli finančné trhy. Hovorili sme aj o Kaddáfím, mafii a Robertovi Savianovi. Prekladateľ Stanislav Vallo.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Festival Colours of Ostrava nie je ako Pohoda. Je vlastne úplne iný. Možno práve preto sa aj po necelom týždni vo vlastnej posteli opäť oplatí ustlať si v stane a štyri dni sledovať čas z celkom inej perspektívy.

Letné shakespearovské slávnosti patria k bratislavskému letu podobne ako horúčavy či letné búrky. Tak ako je leto raz upršané a inokedy slnečné, aj kvalita inscenácií veľkých divadelných kusov Williama Shakespeara na Bratislavskom hrade prirodzene kolíše.

Literárny vedec, predseda OKS a náš prominentný spolupracovník Peter Zajac hovorí, že je od roku 1989 pracovne dvojdomý a tým stratil to najpotrebnejšie na pestovanie svojich nerestí – čas. Začali sa parlamentné prázdniny a on sa najviac teší na písanie o Jánovi Kollárovi.

Vďaka nekonečnému štúdiu vysokej školy sa mi podarilo preplávať mladosťou bez riadneho pobytu na vojne. Napriek tomu sa môžem pochváliť, že som to v rámci „vojenskej prípravy", čo bola za komunizmu taká náhradná vojna počas štúdia na vysokej škole, raz dotiahol dokonca na veliteľa tanku.

Pred rokom sme na našom festivale krstili našu vydavateľskú prvotinu – farebné detské leporelo s krásnymi veršami Branuška Jobusa a malebnými ilustráciami Márie Slovákovej. Boli sme hrdí a verili sme, že sa tak naštartuje naša vydavateľská činnosť. Spolu s Mišom sme snívali, že raz vydáme našu obľúbenú knihu – Penu dní od Borisa Viana.

Keď bola niekedy pred rokom a pol slovenská politická scéna prvý raz konfrontovaná s otázkou, aký postoj zaujať voči Grécku, jeden ľavicový intelektuál o tom napísal patetický článok. Neargumentoval ekonomicky, právne či politicky, ale cez fiktívne dejinné záväzky. Vraj dnes Grékom musíme pomôcť, lebo niekedy pred 2 400 rokmi položili základy európskej civilizácie, zahnali Peržanov a okrem toho sme ich už raz zradili – v roku 1204, keď križiaci vyplienili Konštantínopol. Chýbala už len vsuvka o Cyrilovi a Metodovi (tiež prišli z Grécka)...

Tentoraz to bolo vďaka ministrovi školstva, ktorému sa (azda právom) nepozdáva úroveň niekoľkých návrhov, a tak má zábrany posunúť ich prezidentovi. Pokrokom je, že sa snaží neporušiť pritom zákon a neriešiť to plošnými prikázaniami, ktoré vždy postihnú viac tých poriadnych. Ale nič podstatné tým nerieši.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.