.čo znamená laz Hlaštovina pre dejiny slovenskej hudby?
(Smiech.) Chlapci z Pary, medzi nimi môj syn Matúš, si to tu obľúbili. Ak sa nemýlim, dali tu dokopy tri cédečká. Nebudem prezrádzať, no chystá sa tu šieste. Páči sa mi, že si tu niekedy pečú chlieb. Pred rokom si okrem komponovania urobili filmový festival, na bielu stenu chalupy si premietali po večeroch filmy, čo ocenil aj náš tunajší kamarát Janko Paška. .vyzeráte teraz nešťastný, čo sa vám prihodilo?
Išiel som včera v rámci polhodinky fyzickej práce kosiť za dom. Je tam dosť hrubá burina a odrazu vidím, že som vykosil malý stromček, čo sa, pravdaže, môže stať a stáva sa to aj mne, no neviem prečo, tohto stromčeka mi prišlo hrozne ľúto. Aj som ho namočil do suda s vodou, a teraz čakám, či nepustí korienok. .mali ste výčitky?
Strašné, doteraz ich mám. .aký je denný režim prekladateľa, ktorý žije v lete pustovníckym životom kdesi na laze?
Veľmi prísny. Budík 4.00, potom porobím okolo seba, čo treba. 5.15 sadnem k notebooku, musím mať načítané z predchádzajúceho dňa. .koľkokrát čítate knihu predtým, ako ju začnete prekladať?
Prvýkrát ju prečítam ako „čistý čitateľ“. Druhý raz ako prekladateľ, podľa možnosti si nenechám nerozlúštené slová. Ideálne je prečítať si pasáž, ktorú mám prekladať, deň predtým. Dnes som spokojný, splnil som normu. Posledných desať kníh som preložil iba tu na Hlaštovine. Žiaľ, v Bratislave sa to nedá. Sadnúť večer úchytkom, len aby som niečo preložil, to nemá zmysel. Na toto boli vhodnejšie, povedzme, Buzattiho krátke poviedky. .myslíte aj tú o psovi, ktorý videl Boha?
Je nádherná, že? Dina Buzattiho som prekladal pre radosť z prekladania, ak sa vyskytol zriedkavý voľný večer na parížskej ambasáde. Diplomatická práca ma pomaly „mlela“, bol som tam ako „dvojka“, teda zástupca veľvyslanca. A to isté som urobil v Ríme, ako veľvyslanec. Tiež som tam bol istý čas sám a preložil som tri nádherné Ecove rozprávky. .poviedky dokážete preložiť aj v Paríži či v Ríme, no román iba tu pri Krupine?
(Smiech.) Presne tak. Tie preklady sú pre mňa aj dokumentom doby, lebo ceruzkou si robím do knihy poznámky. Teraz mám napríklad poznačené, že 1. júla 2011 som tu musel zakúriť. Čo bolo nezvyčajné, taký studený júl som tu nezažil. .poďme späť k režimu dňa.
V tomto som veľmi disciplinovaný, iné východisko nie je. Za notebook sadnem 5.15. Usilujem sa vstať až po hodine a pol. Na chvíľu, aj štvrťhodinka by bola veľa. Iba pustím von psa Ota. Lebo ak sa nechám rozptýliť, je koniec. A tu je čo obzerať! Napríklad stádo danielíc. Pod jedným oknom mi občas prejde stádočko, nafilmoval som ich. A ešte mi tu pod oknami v záhrade spáva malý – mám strach, že opustený – daniel. Občas ho vyplaším, aby neobhrýzal stromčeky, čo tam nasadil syn Jakub. Potom o dvanástej si dám malú pauzu. Urobím si niečo veľmi rýchlo na jedenie na dvojplatničke. Vyjedám konzervy, čo tu nechali chlapci, občas si urobím praženicu alebo hrianky. O dvanástej vyrážam okolo chalupy a pokúšam sa niečo urobiť. O pol druhej už musím sedieť opäť pri stroji. Prekladám do pol ôsmej večer, s polhodinkou pauzy. Potom potiahnem do pol desiatej. A nastáva najkrajší okamih dňa. .aký?
Počítam si preložené stránky. Včera ich bolo menej, pretože som veľa pracoval fyzicky. Predvčerom som preložil o tri strany viac. Som už, chvalabohu, za polovicou knihy, ktorá má bez vakatov 480 strán. .o čom je najnovší román Umberta Eca?
Je to intelektuálna pasca, akú možno čakať iba od neho. Ja si myslím, že toto je jeho dar vlasti v roku 150. výročia zjednotenia Talianska. Hlavná postava románu je zároveň jediná, ktorá je vymyslená, kapitán Simonini. Jeho dedko, tiež kapitán Simonini, ktorý napísal protižidovský pamflet, bol skutočnou postavou. Hlavná postava sa stane príslušníkom tajných služieb Sardínskych kráľovstiev v Turíne a pošlú ho v roku 1860 na Sicíliu, aby tam sledoval Garibaldiho výpravu Tisícich (ktorých bolo 1089). Je pôsobivé, ako tam Eco dostane hlavného hrdinu. Berie ho so sebou Alexander Dumas, ktorý išiel na Sicíliu na svojej súkromnej lodi Emma, aby sa stretol v Palerme s Garibaldim. Z tohto obdobia pochádza veľmi známa, veľmi nejasná a nikdy nevyriešená epizóda. Totiž, účtovníctvom celej „výpravy Tisícich“ garibaldiovských červenokošeliarov, ktorí vyrazili z Janova, vylodili sa na Sicílii a postupovali na sever, bol poverený istý Ippolito Nievo. V slovenčine vyšiel jeho krásny román Talianova spoveď, v preklade Terézie Gašparíkovej. V čase výpravy mal okolo tridsať, účtovné knihy strážil ako oko v hlave, mal ich previezť do Turína centrálnej vláde. S loďou a posádkou však bez stopy zmizol. Eco dáva do románu epizódu, že tento kapitán Simonini zosnoval „ecovsky pekelné“ sprisahanie. .aké sprisahanie?
Simonini sa stane nepohodlný pre savojské tajné služby, tak ho pošlú do Paríža. V živote má iba jedinú vášeň, dobrú kuchyňu. A peniaze. Je mizogýn, neznáša ženy, neznáša nikoho. Jeho starý otec, autor antisemitského pamfletu, do neho odmalička vštepoval nenávisť voči židom, voči všetkým. A pochopí, že by mohol dobre zarobiť, keby využil to, že je geniálny falzifikátor dokumentov. Od detstva bol vášnivý čitateľ, čítal aj Eugena Suea, jeho román Večný Žid. Čítal aj Dumasovho Josepha Balsama, kde už tieto epizódy o sprisahaní sú. Aj možný jezuitský komplot, ktorý „našil“ slobodomurárom. Musel si však pre to vytvoriť scenériu. Natrafil v knižnici na rytinu pražského židovského cintorína. A vyfabuloval si situáciu, že raz za sto rokov – už osemnásť storočí – sa tam stretáva dvanásť rabínov, vodcov dvanástich židovských kmeňov a zhovárajú sa, čo sa za tých sto rokov vo svetovej židovskej komunite udialo. Povkladá im do úst všetky plány, čo ponachádzal v dobovej spisbe. Potom sa cez Francúzov napojí na ruské tajné služby. Pointa je... Nie, to nevyzradím. .hm, je to dosť domotané.
Eco poslal prekladateľom informáciu, kde vysvetľuje, čo prifarbil. Napríklad nám píše: vytvoril som jednu postavu, ktorá je fiktívna, ale hovorí v texte len to, čo skutočne povedali iné historické postavy. Milé, nie? .príbeh tohto románu je aj o zákulisí diplomacie, čo vám je blízke. Ako ste sa stali z prekladateľa diplomatom?
Cez literárne kontakty, roky som pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vďaka tomu sa mi podarilo na jar 1991 zorganizovať dvojdňovú pracovnú návštevu vtedajších ministrov kultúry Ladislava Snopka a medzinárodných vzťahov Pavla Demeša v Benátsku. Taliani to zorganizovali so všetkou pompou, na svojej letnej chate v Dolomitoch nás prijal vtedajší prezident Francesco Cossiga. A keď sme sa potom vracali, pán minister Demeš sa ma opýtal, či by som nechcel ísť do diplomacie. Skúsiť to môžem, povedal som. Prišli z Prahy urobiť konkurz, kde som obstál. Po troch mesiacoch prípravy na federálnom MZV som s manželkou a synmi (dcéra sa zostala v Bratislave pripravovať na maturitu) odišiel do Ríma, kde bolo na československej ambasáde tridsať zamestnancov. Bol som tam dvojka, radca. .aká to bola pre vás zmena?
Prevratná. Zažil som tam nádherné epizódy. Od 15. decembra 1992 som bol chargé d´affaires, pretože pán veľvyslanec Holub skončil svoju misiu. 31.12. som dal ráno vytiahnuť československú vlajku na stožiar, celý deň tam bola a o polnoci sme tam šli aj s Čechmi. Ambasáda pri delení celá pripadla Slovensku, pričom v Bratislave mali našťastie dosť prezieravosti na to, aby sme tam Čechov naďalej nechali. Potom sme stiahli československú zástavu, zaspievali sme hymnu, aj si ľudia poplakali. Ráno sme sa zhromaždili iba my Slováci a vytiahli sme našu vlajku. Vzťahy boli a sú dodnes výborné. Po týždni som sa nechal ohlásiť s českým kolegom chargé d´affaires Pavlom Koppom a išli sme informovať riaditeľa politickej sekcie na ministerstve zahraničia v Ríme. Nikdy nezabudnem jeho reakciu: „Páni, neviete si predstaviť, akú radosť mi robíte, že takto spolu sedíte predo mnou. Lebo my z takýchto delení máme za humnami vojnu.“ Myslel Balkán, samozrejme. .slúžilo rozdelenie Česko-Slovenska aj ako inšpirácia pre talianskych separatistov? V júli 1992 stáli niektorí z nich po Mečiarovom boku na balkóne SNR, keď sa čítala Deklarácia zvrchovanosti.
Presne tak, našiel som to na fotografii v Corriere della Sera 18. júla, kde vedľa pána Mečiara stál na jednej strane Roberto Maroni, inak súčasný skvelý minister vnútra a takisto Roberto Speroni, ktorý sa z politiky akosi vytratil. Oni tam boli ako predstavitelia Ligy severu, ktorá vtedy ešte nemala také postavenie ako dnes, no už vtedy koketovali s rozdelením Talianska. Nezakryto hľadali paralely s Česko-Slovenskom. Ja osobne si myslím, že ambícia rozdeliť Taliansko je nereálna. .prečo?
Pri všetkých priepastných rozdieloch, ktorými je tá krajina poznamenaná – a možno sa aj trochu prehlbujú –, si nemyslím, že to hrozí. Pre mňa je to druhá najkrajšia krajina na svete – po Slovensku. Je pravda, že nedávno pri 150. výročí zjednotenia Talianska vyplávali rozpory medzi severom a juhom. Vo veciach, ktoré by už mali byť jasné a posvätné. Na severe neuznávajú tvrdší prívrženci Ligy severu taliansku hymnu ani trikolóru. Taliansko nevnímajú ako svoju krajinu, tou je pre nich Padania s vlajkou a hymnou, schádzajú sa v Pontide. Spomeniem jeden príbeh, v ktorom vidím nádej pre jednotu Talianska. V Miláne išiel okolo reštaurácie školský výlet. Decká tam videli sedieť Umberta Bossiho, šéfa Ligy severu. Zhromaždili sa pred reštauráciou a začali mu spievať taliansku hymnu. Tak som to počul od talianskych priateľov. .bohatý sever však kričí, že nechce doplácať na chudobný juh. To nie je silný argument?
Uznávam, rozdiely sú veľké, aj v mentalite. Ale treba si prečítať Saviana a zistíte, že aj sever má svoj podiel na tom, že juh je taký zahádzaný odpadkami. Veľmi rád by som preložil knihu od Dante Mafiu, ktorá sa volá Miláno nejestvuje. Je to príbeh Kalábrijca, ktorý príde do Milána a celý svoj život posiela na juh, kde mu stavajú domček, peniaze. Myslí si, že tam pôjde žiť s rodinou. A neuvedomuje si v šialenej láske k rodisku, že pre jeho ženu Milánčanku a deti je to nepredstaviteľné. A on si zase nevie predstaviť, že by ostal na severe. .podľa Saviana do každej politickej strany prerástla mafia. Ako sa to deje?
Cez financie, cez účasti vo firmách. Práve minister vnútra Maroni, ktorý je z Ligy severu, začal vehementne robiť poriadok. Kým som bol v Taliansku, tak zo zoznamu 30 najhľadanejších mafiánskych bosov dostali za mreže 27 alebo 28, čo je veľká vec. Mafii na juhu zasadili zopár veľmi tvrdých úderov. Čo je ešte dôležitejšie, začali sa robiť poriadky aj na severe. Hraničí to s voľnosťou podnikania, pohybu, s občianskymi slobodami. Mafia ich však zneužíva. Podstatou je dokázať špinavý pôvod peňazí. Vtedy na ne môžu siahnuť. Za Maroniho skonfiškovali obrovské sumy. A začali uvažovať nad tým, čo urobiť, aby sa mafia nedostala k majetkom cez nastrčené osoby. .čo spôsobil v Taliansku Roberto Saviano s Gomorou?
Ja to vidím v širšom kontexte. Podľa môjho názoru mu pripravila pôdu kniha Kasta, vyšla asi pred štyrmi rokmi. Jej spoluautora, novinára Gianantonia Stellu, som pozval na obed. V knihe sa odhaľujú rôzne nedostatky systému štátu, je to až neuveriteľné. Prvá kapitola pojednáva o spoločenstve horských obcí, ktoré majú rozličné výhody. Dvaja autori knihy dokazujú, že tento štatút majú aj obce, kde najvyšší „vrch“ má dva metre. Po vydaní Kasty nastala explózia podobnej literatúry. Pamätám si, že vyšlo minimálne desať, pätnásť kníh od rôznych autorov. Pustili sa do odborov, do Vatikánu. .kvôli pedofilným škandálom?
Aj to, ale nie iba. A do tejto situácie prišiel Saviano s jeho Gomorou. Mne trochu prekážalo, že na vlne Kasty sa akoby všetci zobudili. Malo to iste aj ozdravný efekt, pretože ľudia sú už oveľa kritickejší. Tak ako on o mafii ešte nikto nenapísal. Samozrejme, polícia ho stráži, celá spoločnosť sa postavila na jeho stranu, až na... .tie tri bodky sú politické špičky krajiny?
Napríklad, jeho knihu spochybnili aj niektorí politici. .krajina má statočného Saviana, má však aj premiéra, ktorý prežije všetky škandály. Aj sexuálne večierky s maloletými. Kto je Berlusconi?
Je to typický selfmademan, vypracoval sa. Na Talianov veľmi pôsobí jeho charizma. Buď ho zbožňujú, alebo nenávidia. Teraz bol prvýkrát odsúdený, mal by platiť tuším pol miliardy eur konkurenčnej mediálnej skupine Carla de Benedettiho. Otázka je, ako by pochodil v najbližších voľbách. .na vás pôsobí ako?
Vnímam jeho charizmu. Ja som s Berlusconim prišiel do osobného kontaktu najmä pri príležitosti návštevy vtedajšieho premiéra Fica. Keď sme boli s kolegami z ambasády na obhliadke miesta, kde sa stretnú, hneď mi bolo jasné, že sa nevyhnutne vyskytne situácia, keď budú za stolom sedieť iba dvaja premiéri oproti sebe – a ja ako veľvyslanec s nimi, lebo som im tlmočil A tak aj bolo. My traja sme išli výťahom, ostatní po schodoch. Berlusconi nevydržal sedieť, po pár sekundách vstal a zobral nás s pánom Ficom, aby nám ukázal jednu zaujímavú vec v prezidentskom paláci. .čo to bolo?
V rámci reštaurovania objavili v stene zaujímavú niku... .naozaj vám neukazoval niečo iné? Napríklad posteľ?
(Smiech.) A ja som mu cez okno ukázal potom na stĺp Marca Aurelia, na ktorom je prvé umelecké vyhotovenie ľudí, ktorí žili na našom území pred príchodom Slovanov, teda Kvádov. So záujmom počúval. .usiloval sa Fico pred voľbami dostať Berlusconiho na Slovensko?
A on by rád prišiel, dokonca už bol aj dohodnutý dátum, lenže potom ho na verejnosti akýsi šialenec napadol, hodil mu do tváre malú kovovú repliku milánskeho Dómu. Ten je veľmi členitý, takže to bolo, akoby mu hodil do tváre ježa. Premiér bol ranený. Zrušil návštevu. .na jar vypukli povstania v severnej Afrike. Ako ste to vnímali z Ríma?
Líbya je kvôli surovinám, najmä rope, najvýznamnejší obchodný partner Talianska. Ale aj kvôli vzájomne prepleteným investíciám, známym ako Kaddáfiho fondy, v banke Uni Credit, vo Fiate a inde. Podrobnejšie sa o tom začalo hovoriť pri príležitosti Kaddáfího návštevy v Ríme. Za môjho pôsobenia boli tri jeho návštevy a musím povedať, že z diplomatického a protokolárneho hľadiska bola jedna podivnejšia ako druhá. Pri tej poslednej som bol zhrozený, ako diplomat aj ako človek. Predseda poslaneckej snemovne Gianfranco Fini organizoval v Sále vlčice stretnutie s ním, Kaddáfí však ani o trištvrte hodiny neprišiel. .ako Taliani „prehryzli“ také poníženie?
Čo im ostávalo? Určite dávali cez veľvyslanca najavo, že nie sú spokojní. Možno aj protestovali, možno aj posielali nóty. .napokon sa však Taliansko napriek závislosti od Kaddáfího postavilo na stranu povstalcov a západnej koalície.
Išlo im o ochranu svojich záujmov, ale aj občanov, ktorí tam pracovali. Vo vzťahu k Líbyi má Rím výnimočné postavenie, pretože Taliani boli kolonizátori. A Kaddáfí dlhodobo požadoval vojnové reparácie. Prodiho vláda s ním urobila dohodu, ktorú potom Prodi nepodpísal. Berlusconi však áno a prijal záväzok, že Taliansko vybuduje na severe Líbye diaľnicu v dĺžke asi 1 800 kilometrov, od egyptskej hranice po tuniskú. Pochopiteľne, Kaddáfí sa zaviazal zamedziť prílivu Afričanov cez Stredomorie do Európy. Taliani mu poskytli člny. Málokto si však uvedomoval, že nešlo o to, aby ich on do Európy nepúšťal, dôležitejšie bolo to, aby nevchádzali utečenci znútra Afriky cez južnú hranicu do Líbye. Tam bolo podľa mňa jadro problému. .prvou bránou pre Afričanov do Európy je taliansky ostrov Lampedusa, dnes preplnený utečencami. Je to v Taliansku veľká téma?
Samozrejme. Čo je zvláštne, pred africkými povstaniami klesol príliv utečencov na Lampedusu o 90 percent. A odrazu to bol opäť pokojný ostrov s pár tisíc miestnymi obyvateľmi. Berlusconiho vláda tam dokonca zavrela stredisko na príjem utečencov. Situácia sa upokojila. .vzápätí sa však vyhrotila. Potápanie lodí, útoky miestnych na utečencov, nezvládnuteľný prílev tisícov Afričanov.
Raz som sedel pred televíznymi správami ako prikovaný. Ukazovali, ako skupinka obyvateľov Lampedusy zabránila, aby lode s utečencami prišli do prístavu. Videl som, že utečenci z tých lodí kývali, možno prichádzali s presvedčením, že tu dostanú slobodu, prácu. A čakalo ich 500 možno 600 nahnevaných Lampedusanov, ktorí im zabránili pristáť. Policajné sily potom zabezpečili, že lode odplávali o kus ďalej. Vo svojej podstate sú pritom Taliani veľmi otvorení. V 90. rokoch prichádzali utečenci počas vojen na Balkáne, prijímali ich bez problémov. .otvorenosť sa však potom zmenila. Tábory rumunských Cigánov v okolí Neapola miestni zničili, ich obyvateľov vyhnali.
To je iný príbeh, oveľa dramatickejší. Žiaľ, v dvoch mesiacoch sa tam skoncentrovalo zopár tragických prípadov. Rumuni spáchali trestné činy a verejná mienka sa otočila totálne proti nim. Pritom v Taliansku žije možno milión Rumunov či Poliakov, zaradených do spoločnosti.
<//strong>Bolo podozrenie, že je za tým organizovaný zločin. Raz pristihli rómske dievčatko, ktoré chcelo uniesť malé talianske dieťa. Zúriví Neapolčania potom tábor skutočne zničili a Rómov vyhnali. A neskôr som videl v televízii, že sa tam začal stavať supermarket. Vychádza mi to tak, že niekto možno zneužil protirómsku atmosféru, ktorú sám vytvoril. .je Lampedusa viac taliansky alebo európsky problém?
Jednoznačne európsky. Lenže ja sa pýtam, prečo sme to nevnímali ako európsky problém, keď Malta dlhé roky kričala to isté, že nezvládne prílev Afričanov? .bude sa revidovať Schengen a obnovia sa kvôli imigrantom hranice?
Ak sa situácia nepodchytí zodpovedne na európskej úrovni, tak toto riziko tu je. Správať sa inak by bolo samovražedné. .finančné trhy teraz napadli Taliansko ako tretiu najväčšiu európsku ekonomiku, ktorá má tretí najväčší objem dlhopisov na svete. Pád Talianska by definitívne znamenal pád eura. Je to reálna hrozba?
Nie som schopný odpútať sa od pohľadu človeka, ktorý má tú krajinu veľmi rád a verí jej. Je pravda, že iba Grécko má vyššie vnútorné zadlženie. Netreba však zabúdať na jedno. Obrovská časť tohto vnútorného zadlženia je v rukách talianskych sporiteľov. Preto som aj ja optimistickejší. A nezabúdajme, Taliansko charakterizuje invencia. V tom existuje obrovský potenciál spolupráce aj medzi našimi krajinami. Existujú dohody medzi regiónmi. Na talianskej strane záujem určite je, ešte my tu musíme prekonať niektoré predsudky. .slovo Talian vyvoláva u nás predsudky?
Žiaľ, Taliansko v prvoplánovej komunikácii sa rovná mafia. Čo je totálny nezmysel. Z mojej skúsenosti Taliansko sa rovná veľmi tvoriví ľudia. .ako je to s kultúrnou výmenou medzi Slovenskom a Talianskom?
Asi najväčšou akciou bola naša účasť v pozícii čestného hosťa na veľtrhu kníh pre deti a mládež v Bologni. V jednej z najprestížnejších galérií moderného umenia Mambo nainštaloval Matej Krén svoj labyrint z 95-tisíc kníh a hry zrkadiel. Magické, vchádzalo sa tam po jednom. Mne sa tam podarilo dostať Umberta Eca. Prišiel do nášho stánku, dali sme mu štamperlík slivovičky. Hovoril o svojich vnukoch, jeden sa volá Emanuele. Hneď mu podarovali knihu Jána Uličianskeho Magica Emma v taliančine. Potom som ho zobral do galérie Mambo. Pre Mateja Kréna to bolo splnenie sna. Keď sme boli vnútri, hovorím mu: profesore, tu je 95-tisíc starých slovenských a českých kníh, ani jednou sa nedá pohnúť. Je tu jedna talianska, a tou sa pohnúť dá. A Matej Krén ako najvyšší z nás siahol hore a vytiahol knihu. Bola to Rozprava o zrkadlách. Od Umberta Eca. Stanislav Vallo/
Narodil sa v roku 1951 v Zálesí pri Bratislave. Vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského taliančinu a francúzštinu. Štrnásť rokov pracoval ako knižný redaktor a prekladateľ vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1991 pôsobí v diplomacii, v súčasnosti vedie Sekciu medzinárodnej spolupráce na ministerstve kultúry. Okrem iných preložil diela Federica De Roberta, Giuseppeho Favu, Umberta Eca a Dina Buzattiho.
(Smiech.) Chlapci z Pary, medzi nimi môj syn Matúš, si to tu obľúbili. Ak sa nemýlim, dali tu dokopy tri cédečká. Nebudem prezrádzať, no chystá sa tu šieste. Páči sa mi, že si tu niekedy pečú chlieb. Pred rokom si okrem komponovania urobili filmový festival, na bielu stenu chalupy si premietali po večeroch filmy, čo ocenil aj náš tunajší kamarát Janko Paška. .vyzeráte teraz nešťastný, čo sa vám prihodilo?
Išiel som včera v rámci polhodinky fyzickej práce kosiť za dom. Je tam dosť hrubá burina a odrazu vidím, že som vykosil malý stromček, čo sa, pravdaže, môže stať a stáva sa to aj mne, no neviem prečo, tohto stromčeka mi prišlo hrozne ľúto. Aj som ho namočil do suda s vodou, a teraz čakám, či nepustí korienok. .mali ste výčitky?
Strašné, doteraz ich mám. .aký je denný režim prekladateľa, ktorý žije v lete pustovníckym životom kdesi na laze?
Veľmi prísny. Budík 4.00, potom porobím okolo seba, čo treba. 5.15 sadnem k notebooku, musím mať načítané z predchádzajúceho dňa. .koľkokrát čítate knihu predtým, ako ju začnete prekladať?
Prvýkrát ju prečítam ako „čistý čitateľ“. Druhý raz ako prekladateľ, podľa možnosti si nenechám nerozlúštené slová. Ideálne je prečítať si pasáž, ktorú mám prekladať, deň predtým. Dnes som spokojný, splnil som normu. Posledných desať kníh som preložil iba tu na Hlaštovine. Žiaľ, v Bratislave sa to nedá. Sadnúť večer úchytkom, len aby som niečo preložil, to nemá zmysel. Na toto boli vhodnejšie, povedzme, Buzattiho krátke poviedky. .myslíte aj tú o psovi, ktorý videl Boha?
Je nádherná, že? Dina Buzattiho som prekladal pre radosť z prekladania, ak sa vyskytol zriedkavý voľný večer na parížskej ambasáde. Diplomatická práca ma pomaly „mlela“, bol som tam ako „dvojka“, teda zástupca veľvyslanca. A to isté som urobil v Ríme, ako veľvyslanec. Tiež som tam bol istý čas sám a preložil som tri nádherné Ecove rozprávky. .poviedky dokážete preložiť aj v Paríži či v Ríme, no román iba tu pri Krupine?
(Smiech.) Presne tak. Tie preklady sú pre mňa aj dokumentom doby, lebo ceruzkou si robím do knihy poznámky. Teraz mám napríklad poznačené, že 1. júla 2011 som tu musel zakúriť. Čo bolo nezvyčajné, taký studený júl som tu nezažil. .poďme späť k režimu dňa.
V tomto som veľmi disciplinovaný, iné východisko nie je. Za notebook sadnem 5.15. Usilujem sa vstať až po hodine a pol. Na chvíľu, aj štvrťhodinka by bola veľa. Iba pustím von psa Ota. Lebo ak sa nechám rozptýliť, je koniec. A tu je čo obzerať! Napríklad stádo danielíc. Pod jedným oknom mi občas prejde stádočko, nafilmoval som ich. A ešte mi tu pod oknami v záhrade spáva malý – mám strach, že opustený – daniel. Občas ho vyplaším, aby neobhrýzal stromčeky, čo tam nasadil syn Jakub. Potom o dvanástej si dám malú pauzu. Urobím si niečo veľmi rýchlo na jedenie na dvojplatničke. Vyjedám konzervy, čo tu nechali chlapci, občas si urobím praženicu alebo hrianky. O dvanástej vyrážam okolo chalupy a pokúšam sa niečo urobiť. O pol druhej už musím sedieť opäť pri stroji. Prekladám do pol ôsmej večer, s polhodinkou pauzy. Potom potiahnem do pol desiatej. A nastáva najkrajší okamih dňa. .aký?
Počítam si preložené stránky. Včera ich bolo menej, pretože som veľa pracoval fyzicky. Predvčerom som preložil o tri strany viac. Som už, chvalabohu, za polovicou knihy, ktorá má bez vakatov 480 strán. .o čom je najnovší román Umberta Eca?
Je to intelektuálna pasca, akú možno čakať iba od neho. Ja si myslím, že toto je jeho dar vlasti v roku 150. výročia zjednotenia Talianska. Hlavná postava románu je zároveň jediná, ktorá je vymyslená, kapitán Simonini. Jeho dedko, tiež kapitán Simonini, ktorý napísal protižidovský pamflet, bol skutočnou postavou. Hlavná postava sa stane príslušníkom tajných služieb Sardínskych kráľovstiev v Turíne a pošlú ho v roku 1860 na Sicíliu, aby tam sledoval Garibaldiho výpravu Tisícich (ktorých bolo 1089). Je pôsobivé, ako tam Eco dostane hlavného hrdinu. Berie ho so sebou Alexander Dumas, ktorý išiel na Sicíliu na svojej súkromnej lodi Emma, aby sa stretol v Palerme s Garibaldim. Z tohto obdobia pochádza veľmi známa, veľmi nejasná a nikdy nevyriešená epizóda. Totiž, účtovníctvom celej „výpravy Tisícich“ garibaldiovských červenokošeliarov, ktorí vyrazili z Janova, vylodili sa na Sicílii a postupovali na sever, bol poverený istý Ippolito Nievo. V slovenčine vyšiel jeho krásny román Talianova spoveď, v preklade Terézie Gašparíkovej. V čase výpravy mal okolo tridsať, účtovné knihy strážil ako oko v hlave, mal ich previezť do Turína centrálnej vláde. S loďou a posádkou však bez stopy zmizol. Eco dáva do románu epizódu, že tento kapitán Simonini zosnoval „ecovsky pekelné“ sprisahanie. .aké sprisahanie?
Simonini sa stane nepohodlný pre savojské tajné služby, tak ho pošlú do Paríža. V živote má iba jedinú vášeň, dobrú kuchyňu. A peniaze. Je mizogýn, neznáša ženy, neznáša nikoho. Jeho starý otec, autor antisemitského pamfletu, do neho odmalička vštepoval nenávisť voči židom, voči všetkým. A pochopí, že by mohol dobre zarobiť, keby využil to, že je geniálny falzifikátor dokumentov. Od detstva bol vášnivý čitateľ, čítal aj Eugena Suea, jeho román Večný Žid. Čítal aj Dumasovho Josepha Balsama, kde už tieto epizódy o sprisahaní sú. Aj možný jezuitský komplot, ktorý „našil“ slobodomurárom. Musel si však pre to vytvoriť scenériu. Natrafil v knižnici na rytinu pražského židovského cintorína. A vyfabuloval si situáciu, že raz za sto rokov – už osemnásť storočí – sa tam stretáva dvanásť rabínov, vodcov dvanástich židovských kmeňov a zhovárajú sa, čo sa za tých sto rokov vo svetovej židovskej komunite udialo. Povkladá im do úst všetky plány, čo ponachádzal v dobovej spisbe. Potom sa cez Francúzov napojí na ruské tajné služby. Pointa je... Nie, to nevyzradím. .hm, je to dosť domotané.
Eco poslal prekladateľom informáciu, kde vysvetľuje, čo prifarbil. Napríklad nám píše: vytvoril som jednu postavu, ktorá je fiktívna, ale hovorí v texte len to, čo skutočne povedali iné historické postavy. Milé, nie? .príbeh tohto románu je aj o zákulisí diplomacie, čo vám je blízke. Ako ste sa stali z prekladateľa diplomatom?
Cez literárne kontakty, roky som pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vďaka tomu sa mi podarilo na jar 1991 zorganizovať dvojdňovú pracovnú návštevu vtedajších ministrov kultúry Ladislava Snopka a medzinárodných vzťahov Pavla Demeša v Benátsku. Taliani to zorganizovali so všetkou pompou, na svojej letnej chate v Dolomitoch nás prijal vtedajší prezident Francesco Cossiga. A keď sme sa potom vracali, pán minister Demeš sa ma opýtal, či by som nechcel ísť do diplomacie. Skúsiť to môžem, povedal som. Prišli z Prahy urobiť konkurz, kde som obstál. Po troch mesiacoch prípravy na federálnom MZV som s manželkou a synmi (dcéra sa zostala v Bratislave pripravovať na maturitu) odišiel do Ríma, kde bolo na československej ambasáde tridsať zamestnancov. Bol som tam dvojka, radca. .aká to bola pre vás zmena?
Prevratná. Zažil som tam nádherné epizódy. Od 15. decembra 1992 som bol chargé d´affaires, pretože pán veľvyslanec Holub skončil svoju misiu. 31.12. som dal ráno vytiahnuť československú vlajku na stožiar, celý deň tam bola a o polnoci sme tam šli aj s Čechmi. Ambasáda pri delení celá pripadla Slovensku, pričom v Bratislave mali našťastie dosť prezieravosti na to, aby sme tam Čechov naďalej nechali. Potom sme stiahli československú zástavu, zaspievali sme hymnu, aj si ľudia poplakali. Ráno sme sa zhromaždili iba my Slováci a vytiahli sme našu vlajku. Vzťahy boli a sú dodnes výborné. Po týždni som sa nechal ohlásiť s českým kolegom chargé d´affaires Pavlom Koppom a išli sme informovať riaditeľa politickej sekcie na ministerstve zahraničia v Ríme. Nikdy nezabudnem jeho reakciu: „Páni, neviete si predstaviť, akú radosť mi robíte, že takto spolu sedíte predo mnou. Lebo my z takýchto delení máme za humnami vojnu.“ Myslel Balkán, samozrejme. .slúžilo rozdelenie Česko-Slovenska aj ako inšpirácia pre talianskych separatistov? V júli 1992 stáli niektorí z nich po Mečiarovom boku na balkóne SNR, keď sa čítala Deklarácia zvrchovanosti.
Presne tak, našiel som to na fotografii v Corriere della Sera 18. júla, kde vedľa pána Mečiara stál na jednej strane Roberto Maroni, inak súčasný skvelý minister vnútra a takisto Roberto Speroni, ktorý sa z politiky akosi vytratil. Oni tam boli ako predstavitelia Ligy severu, ktorá vtedy ešte nemala také postavenie ako dnes, no už vtedy koketovali s rozdelením Talianska. Nezakryto hľadali paralely s Česko-Slovenskom. Ja osobne si myslím, že ambícia rozdeliť Taliansko je nereálna. .prečo?
Pri všetkých priepastných rozdieloch, ktorými je tá krajina poznamenaná – a možno sa aj trochu prehlbujú –, si nemyslím, že to hrozí. Pre mňa je to druhá najkrajšia krajina na svete – po Slovensku. Je pravda, že nedávno pri 150. výročí zjednotenia Talianska vyplávali rozpory medzi severom a juhom. Vo veciach, ktoré by už mali byť jasné a posvätné. Na severe neuznávajú tvrdší prívrženci Ligy severu taliansku hymnu ani trikolóru. Taliansko nevnímajú ako svoju krajinu, tou je pre nich Padania s vlajkou a hymnou, schádzajú sa v Pontide. Spomeniem jeden príbeh, v ktorom vidím nádej pre jednotu Talianska. V Miláne išiel okolo reštaurácie školský výlet. Decká tam videli sedieť Umberta Bossiho, šéfa Ligy severu. Zhromaždili sa pred reštauráciou a začali mu spievať taliansku hymnu. Tak som to počul od talianskych priateľov. .bohatý sever však kričí, že nechce doplácať na chudobný juh. To nie je silný argument?
Uznávam, rozdiely sú veľké, aj v mentalite. Ale treba si prečítať Saviana a zistíte, že aj sever má svoj podiel na tom, že juh je taký zahádzaný odpadkami. Veľmi rád by som preložil knihu od Dante Mafiu, ktorá sa volá Miláno nejestvuje. Je to príbeh Kalábrijca, ktorý príde do Milána a celý svoj život posiela na juh, kde mu stavajú domček, peniaze. Myslí si, že tam pôjde žiť s rodinou. A neuvedomuje si v šialenej láske k rodisku, že pre jeho ženu Milánčanku a deti je to nepredstaviteľné. A on si zase nevie predstaviť, že by ostal na severe. .podľa Saviana do každej politickej strany prerástla mafia. Ako sa to deje?
Cez financie, cez účasti vo firmách. Práve minister vnútra Maroni, ktorý je z Ligy severu, začal vehementne robiť poriadok. Kým som bol v Taliansku, tak zo zoznamu 30 najhľadanejších mafiánskych bosov dostali za mreže 27 alebo 28, čo je veľká vec. Mafii na juhu zasadili zopár veľmi tvrdých úderov. Čo je ešte dôležitejšie, začali sa robiť poriadky aj na severe. Hraničí to s voľnosťou podnikania, pohybu, s občianskymi slobodami. Mafia ich však zneužíva. Podstatou je dokázať špinavý pôvod peňazí. Vtedy na ne môžu siahnuť. Za Maroniho skonfiškovali obrovské sumy. A začali uvažovať nad tým, čo urobiť, aby sa mafia nedostala k majetkom cez nastrčené osoby. .čo spôsobil v Taliansku Roberto Saviano s Gomorou?
Ja to vidím v širšom kontexte. Podľa môjho názoru mu pripravila pôdu kniha Kasta, vyšla asi pred štyrmi rokmi. Jej spoluautora, novinára Gianantonia Stellu, som pozval na obed. V knihe sa odhaľujú rôzne nedostatky systému štátu, je to až neuveriteľné. Prvá kapitola pojednáva o spoločenstve horských obcí, ktoré majú rozličné výhody. Dvaja autori knihy dokazujú, že tento štatút majú aj obce, kde najvyšší „vrch“ má dva metre. Po vydaní Kasty nastala explózia podobnej literatúry. Pamätám si, že vyšlo minimálne desať, pätnásť kníh od rôznych autorov. Pustili sa do odborov, do Vatikánu. .kvôli pedofilným škandálom?
Aj to, ale nie iba. A do tejto situácie prišiel Saviano s jeho Gomorou. Mne trochu prekážalo, že na vlne Kasty sa akoby všetci zobudili. Malo to iste aj ozdravný efekt, pretože ľudia sú už oveľa kritickejší. Tak ako on o mafii ešte nikto nenapísal. Samozrejme, polícia ho stráži, celá spoločnosť sa postavila na jeho stranu, až na... .tie tri bodky sú politické špičky krajiny?
Napríklad, jeho knihu spochybnili aj niektorí politici. .krajina má statočného Saviana, má však aj premiéra, ktorý prežije všetky škandály. Aj sexuálne večierky s maloletými. Kto je Berlusconi?
Je to typický selfmademan, vypracoval sa. Na Talianov veľmi pôsobí jeho charizma. Buď ho zbožňujú, alebo nenávidia. Teraz bol prvýkrát odsúdený, mal by platiť tuším pol miliardy eur konkurenčnej mediálnej skupine Carla de Benedettiho. Otázka je, ako by pochodil v najbližších voľbách. .na vás pôsobí ako?
Vnímam jeho charizmu. Ja som s Berlusconim prišiel do osobného kontaktu najmä pri príležitosti návštevy vtedajšieho premiéra Fica. Keď sme boli s kolegami z ambasády na obhliadke miesta, kde sa stretnú, hneď mi bolo jasné, že sa nevyhnutne vyskytne situácia, keď budú za stolom sedieť iba dvaja premiéri oproti sebe – a ja ako veľvyslanec s nimi, lebo som im tlmočil A tak aj bolo. My traja sme išli výťahom, ostatní po schodoch. Berlusconi nevydržal sedieť, po pár sekundách vstal a zobral nás s pánom Ficom, aby nám ukázal jednu zaujímavú vec v prezidentskom paláci. .čo to bolo?
V rámci reštaurovania objavili v stene zaujímavú niku... .naozaj vám neukazoval niečo iné? Napríklad posteľ?
(Smiech.) A ja som mu cez okno ukázal potom na stĺp Marca Aurelia, na ktorom je prvé umelecké vyhotovenie ľudí, ktorí žili na našom území pred príchodom Slovanov, teda Kvádov. So záujmom počúval. .usiloval sa Fico pred voľbami dostať Berlusconiho na Slovensko?
A on by rád prišiel, dokonca už bol aj dohodnutý dátum, lenže potom ho na verejnosti akýsi šialenec napadol, hodil mu do tváre malú kovovú repliku milánskeho Dómu. Ten je veľmi členitý, takže to bolo, akoby mu hodil do tváre ježa. Premiér bol ranený. Zrušil návštevu. .na jar vypukli povstania v severnej Afrike. Ako ste to vnímali z Ríma?
Líbya je kvôli surovinám, najmä rope, najvýznamnejší obchodný partner Talianska. Ale aj kvôli vzájomne prepleteným investíciám, známym ako Kaddáfiho fondy, v banke Uni Credit, vo Fiate a inde. Podrobnejšie sa o tom začalo hovoriť pri príležitosti Kaddáfího návštevy v Ríme. Za môjho pôsobenia boli tri jeho návštevy a musím povedať, že z diplomatického a protokolárneho hľadiska bola jedna podivnejšia ako druhá. Pri tej poslednej som bol zhrozený, ako diplomat aj ako človek. Predseda poslaneckej snemovne Gianfranco Fini organizoval v Sále vlčice stretnutie s ním, Kaddáfí však ani o trištvrte hodiny neprišiel. .ako Taliani „prehryzli“ také poníženie?
Čo im ostávalo? Určite dávali cez veľvyslanca najavo, že nie sú spokojní. Možno aj protestovali, možno aj posielali nóty. .napokon sa však Taliansko napriek závislosti od Kaddáfího postavilo na stranu povstalcov a západnej koalície.
Išlo im o ochranu svojich záujmov, ale aj občanov, ktorí tam pracovali. Vo vzťahu k Líbyi má Rím výnimočné postavenie, pretože Taliani boli kolonizátori. A Kaddáfí dlhodobo požadoval vojnové reparácie. Prodiho vláda s ním urobila dohodu, ktorú potom Prodi nepodpísal. Berlusconi však áno a prijal záväzok, že Taliansko vybuduje na severe Líbye diaľnicu v dĺžke asi 1 800 kilometrov, od egyptskej hranice po tuniskú. Pochopiteľne, Kaddáfí sa zaviazal zamedziť prílivu Afričanov cez Stredomorie do Európy. Taliani mu poskytli člny. Málokto si však uvedomoval, že nešlo o to, aby ich on do Európy nepúšťal, dôležitejšie bolo to, aby nevchádzali utečenci znútra Afriky cez južnú hranicu do Líbye. Tam bolo podľa mňa jadro problému. .prvou bránou pre Afričanov do Európy je taliansky ostrov Lampedusa, dnes preplnený utečencami. Je to v Taliansku veľká téma?
Samozrejme. Čo je zvláštne, pred africkými povstaniami klesol príliv utečencov na Lampedusu o 90 percent. A odrazu to bol opäť pokojný ostrov s pár tisíc miestnymi obyvateľmi. Berlusconiho vláda tam dokonca zavrela stredisko na príjem utečencov. Situácia sa upokojila. .vzápätí sa však vyhrotila. Potápanie lodí, útoky miestnych na utečencov, nezvládnuteľný prílev tisícov Afričanov.
Raz som sedel pred televíznymi správami ako prikovaný. Ukazovali, ako skupinka obyvateľov Lampedusy zabránila, aby lode s utečencami prišli do prístavu. Videl som, že utečenci z tých lodí kývali, možno prichádzali s presvedčením, že tu dostanú slobodu, prácu. A čakalo ich 500 možno 600 nahnevaných Lampedusanov, ktorí im zabránili pristáť. Policajné sily potom zabezpečili, že lode odplávali o kus ďalej. Vo svojej podstate sú pritom Taliani veľmi otvorení. V 90. rokoch prichádzali utečenci počas vojen na Balkáne, prijímali ich bez problémov. .otvorenosť sa však potom zmenila. Tábory rumunských Cigánov v okolí Neapola miestni zničili, ich obyvateľov vyhnali.
To je iný príbeh, oveľa dramatickejší. Žiaľ, v dvoch mesiacoch sa tam skoncentrovalo zopár tragických prípadov. Rumuni spáchali trestné činy a verejná mienka sa otočila totálne proti nim. Pritom v Taliansku žije možno milión Rumunov či Poliakov, zaradených do spoločnosti.
<//strong>Bolo podozrenie, že je za tým organizovaný zločin. Raz pristihli rómske dievčatko, ktoré chcelo uniesť malé talianske dieťa. Zúriví Neapolčania potom tábor skutočne zničili a Rómov vyhnali. A neskôr som videl v televízii, že sa tam začal stavať supermarket. Vychádza mi to tak, že niekto možno zneužil protirómsku atmosféru, ktorú sám vytvoril. .je Lampedusa viac taliansky alebo európsky problém?
Jednoznačne európsky. Lenže ja sa pýtam, prečo sme to nevnímali ako európsky problém, keď Malta dlhé roky kričala to isté, že nezvládne prílev Afričanov? .bude sa revidovať Schengen a obnovia sa kvôli imigrantom hranice?
Ak sa situácia nepodchytí zodpovedne na európskej úrovni, tak toto riziko tu je. Správať sa inak by bolo samovražedné. .finančné trhy teraz napadli Taliansko ako tretiu najväčšiu európsku ekonomiku, ktorá má tretí najväčší objem dlhopisov na svete. Pád Talianska by definitívne znamenal pád eura. Je to reálna hrozba?
Nie som schopný odpútať sa od pohľadu človeka, ktorý má tú krajinu veľmi rád a verí jej. Je pravda, že iba Grécko má vyššie vnútorné zadlženie. Netreba však zabúdať na jedno. Obrovská časť tohto vnútorného zadlženia je v rukách talianskych sporiteľov. Preto som aj ja optimistickejší. A nezabúdajme, Taliansko charakterizuje invencia. V tom existuje obrovský potenciál spolupráce aj medzi našimi krajinami. Existujú dohody medzi regiónmi. Na talianskej strane záujem určite je, ešte my tu musíme prekonať niektoré predsudky. .slovo Talian vyvoláva u nás predsudky?
Žiaľ, Taliansko v prvoplánovej komunikácii sa rovná mafia. Čo je totálny nezmysel. Z mojej skúsenosti Taliansko sa rovná veľmi tvoriví ľudia. .ako je to s kultúrnou výmenou medzi Slovenskom a Talianskom?
Asi najväčšou akciou bola naša účasť v pozícii čestného hosťa na veľtrhu kníh pre deti a mládež v Bologni. V jednej z najprestížnejších galérií moderného umenia Mambo nainštaloval Matej Krén svoj labyrint z 95-tisíc kníh a hry zrkadiel. Magické, vchádzalo sa tam po jednom. Mne sa tam podarilo dostať Umberta Eca. Prišiel do nášho stánku, dali sme mu štamperlík slivovičky. Hovoril o svojich vnukoch, jeden sa volá Emanuele. Hneď mu podarovali knihu Jána Uličianskeho Magica Emma v taliančine. Potom som ho zobral do galérie Mambo. Pre Mateja Kréna to bolo splnenie sna. Keď sme boli vnútri, hovorím mu: profesore, tu je 95-tisíc starých slovenských a českých kníh, ani jednou sa nedá pohnúť. Je tu jedna talianska, a tou sa pohnúť dá. A Matej Krén ako najvyšší z nás siahol hore a vytiahol knihu. Bola to Rozprava o zrkadlách. Od Umberta Eca. Stanislav Vallo/
Narodil sa v roku 1951 v Zálesí pri Bratislave. Vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského taliančinu a francúzštinu. Štrnásť rokov pracoval ako knižný redaktor a prekladateľ vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1991 pôsobí v diplomacii, v súčasnosti vedie Sekciu medzinárodnej spolupráce na ministerstve kultúry. Okrem iných preložil diela Federica De Roberta, Giuseppeho Favu, Umberta Eca a Dina Buzattiho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.