Je to tak trochu zázrak a alchýmia v jednom. Hodíte ich do vody a najprv nič. Po chvíľke sa však okolo každého zrniečka vytvorí mazľavý gel a z vody je zrazu bodkovaná bačorina. A za to všetko môžeme poďakovať výhradne chia (čítame čia) semienkam.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Slovensko má prezidenta, ktorý po úspechu v biznise vybudoval pozoruhodný charitatívny projekt. Spoluzakladateľ jednej z našich najúspešnejších firiem zakladá nadáciu, ktorá vyhlásila vojnu korupcii. Môžu tieto príklady strhnúť slovenských podnikateľov k novej vlne dobročinných aktivít?

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Crowdfunding čiže kolektívne financovanie je úžasná vec. Nielen preto, že vďaka nemu nakoniec môžu vzniknúť veci, ktoré by inak nevznikli, ale najmä preto, ako veľmi sa môžu prečistiť vzťahy medzi tvorcami, investormi a potenciálnymi zákazníkmi. Konečne totiž môže platiť, že zákazník má pravdu naozaj vždy, nielen na konci, keď už je hotovo a posledné, čo zostáva, je vec predať, ale hneď od začiatku, keď ešte vec nie je, len idea. Nápad, projekt, sen.

Keby bol minister kultúry nad článkom Moniky Kompaníkovej pomlčal, mohol ostať štedrým úradníkom, ktorý poskytol financie rozhádaným spisovateľom. Žiaľ, minister nemlčal, spísal zoznam svojich zásluh a spisovateľke netaktne pripomenul, že aj jej dielo financujú jeho úrady.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Ešte začiatkom roka vyhlásil ruský analytik Andrej Piontkovskij, že po tom, čo Západ strávil ruskú agresiu voči Gruzínsku a Ukrajine, ďalšími cieľmi budú pobaltské štáty. Nedávno sa s ním zhodol Sergej Markov, poradca Vladimíra Putina. Pobaltie sa má báť Ruska. Obaja môžu mať čoskoro pravdu.

Druhá svetová vojna sa pre mňa začala v pohodlnom vidieckom hoteli v západnom Devonshire. Rodičia v mojej súkromnej škole v Hertfordshire dostali oznámenie, že vyučovať sa bude „zatiaľ“ v Devone, ďaleko od hrozby nemeckých bômb a invázie.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.