Sekulárna spoločnosť jednoducho neexistuje. Moje tvrdenie je tvrdé i paradoxné zároveň, no otázka, či je sekulárna spoločnosť vôbec možná, sa rieši sama, alebo sa skôr sama eliminuje.

Ak chce mladý človek pracovať v Slovenskej akadémii vied, musí mať okrem znalostných predpokladov ešte niečo viac. Potrebuje veľa nadšenia, aby bol ochotný pracovať takmer zadarmo. Marína Cihová je mladou vedkyňou a pracuje na Ústave experimentálnej onkológie, ale napriek tomu celkom nerozumie televíznej kampani, ktorá hlása „Študuj vedu a techniku, budúcnosť sa ti poďakuje!“ Podľa nej by to mohlo byť skôr „Študuj vedu a techniku, ale priprav sa, že to budeš mať poriadne ťažké!“ A pravdepodobne sa ti ani nikto nepoďakuje. Mladých a nadšených vedcov je aj napriek tomu v Slovenskej akadémii vied dosť.

Americký komentátor David Brooks vyhlasuje vždy na prelome roka svoju cenu pre najlepšie eseje. Pochopiteľne, len pre tie písané v angličtine. Koho by ste vybrali za česko-slovenský priestor? Moji kandidáti za minulý rok sú dvaja. Zástupca šéfredaktora českého Respektu Petr Třešňák v eseji Deti splnu opisuje výchovu svojej autistickej dcéry vrátane svojho zúrivého zúfalstva nad jej nočnými záchvatmi (Respekt 27. januára 2014).

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Nerád počúva, že je zázračné dieťa, pretože jediným naozaj zázračným dieťaťom bol podľa neho Mozart. Názor na jeho hru si môžete urobiť sami – youtube na to poskytuje dostatok materiálu. Martin Chudada.

Meno autorky (Olga Grjasnowa) a názov knihy (Rus je ten, ktorý miluje brezy) by mohol naznačovať, že ide o ďalšiu literárnu sondu do veľkej ruskej duše. Nie je to celkom tak.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Pripomínania minulosti, z ktorej sa môžeme poučiť pre dnešok a zajtrajšok, nikdy nie je dosť. Ani tej, čo sa odohrávala v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.