Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Ak sa na jednej strane dnešný rodič obklopuje modernou technikou, na druhej strane hľadá často presne ten istý rodič cestu späť k prirodzenosti. Niekto sa možno inšpiruje aj príkladom našich prastarých rodičov, ale atraktívnejšie sú napríklad skúsenosti matiek z indiánskych kmeňov či americké trendové hnutie, ktoré si moderní rodičia načítajú v príslušnej literatúre. A potom vidno na uliciach mladé matky omotané šatkami.

Hoci manžel ju celé roky týral, nikto jej nepomohol. Polícia ju vysmiala, prokuratúra aj súd ignorovali. Keď ju napokon zabil, všetci sa tvária, že nemajú s tragédiou Zuzany Dzivej nič spoločné. Jej smutný príbeh je však zlyhaním konkrétnych ľudí: verejnosť by preto mala poznať ich mená, tváre aj dôvody.

Len ťažko by sme našli skromnejšiu a na podmienky nenáročnejšiu bylinku. Je trvácna, nepotrebuje skoro žiadnu starostlivosť a dokonca je aj mrazuvzdorná. Kedysi mala pažítku na záhradke každá poriadna gazdinka.

Každá generácia filozofov by si vraj mala nanovo preložiť Kanta. Každá generácia hudobníkov by si mala vytvoriť svoju scénu, ktorej výrazom by malo byť „generačné" vydavateľstvo. Exitab je také vydavateľstvo.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Pred dvesto rokmi zaútočil Napoleon na Rusko a odišiel porazený. O jeden a pol storočia sa to zopakovalo s Hitlerom. O čom svedčia tieto slávne pochody a ešte slávnejšie vojenské prehry? A v čom by sa z toho mal poučiť dnešný Západ? Píše David Goldman.

Malé podhimalájske kráľovstvo Bhután sa odpútalo od tradičnej predstavy o raste HDP a svoj rozvoj začalo orientovať na dosiahnutie Veľkého národného šťastia.