Kde sa pozriem, tam vidím depresiu ako hrom. Tak v Amerike, ako aj v Európe, tak v politike, ako aj v cirkvi, tak štátnu, ako aj súkromnú. Depka, depka, depka – povedané tínedžersky.
Refrén o tom, že Európania by sa mali viac starať o obranu, je stálicou transatlantických vzťahov. Frustráciu zdieľali všetky americké vlády – a právom.
To, že Slovenské národné divadlo uvádza hru Natálka o reálnom útoku skinheadov na rómsku rodinu v Česku a cestuje s ňou po stredných školách, by mohla byť skvelá správa.
Pred dvoma týždňami som na tomto mieste napísal, že by sme sa všetci mali mierniť, ak tu raz chceme mať lepšiu vládu. Lenže zatiaľ sa nemiernime, ale trháme na kusy.
Laco Kerata je človek mnohých povolaní. Je divadelný a rozhlasový režisér, herec, scenárista, prekladateľ aj spisovateľ. V januári mala v nitrianskom divadle premiéru jeho hra Dobro, ktorá sa dostala aj do výberu festivalu Nová dráma.
Keď som bola prvýkrát v mestečku Lurdy v južnom Francúzsku, pripadala som si ako z iného sveta. Prednostné právo na vstup do nemocnice, do hotelov, do chrámov či len tak, na uliciach, mali chorí. Tu som sa stretla prvýkrát s ozajstným dobrovoľníctvom.
Mám takú chuť na perky, že sa to ani vysloviť nedá. Minule sme sa dohadovali, či sa robia zo zemiakového, alebo z rezancového cesta. Roky sme ich nejedli, roky o nich iba rozprávame. Naposledy ich robila babka, ktorú si milosrdný Boh povolal ešte v roku 1997.
