Predstavte si tri trenčianske Pohody vedľa seba. Rozlohou, počtom návštevníkov, infraštruktúrou, vybavením. Alebo VIP stanové mestečko pre novinárov vo veľkosti celého Žákovic Open Air. Festival na severe Nemecka je jednoducho obrovský. Opticky, aj významom.

Londýnskym starostom je od roku 2008. V súvislosti s olympiádou je jeho tvár v médiách častejšie než tvár premiéra Camerona. A raz možno povedie celú Britániu. Pritom nevedno, či je Boris Johnson konzervatívec s liberálnymi úletmi, alebo liberál, čo sa pragmaticky prepašoval medzi konzervatívcov.

Prechádzate sa po prímorskom talianskom mestečku, odvšadiaľ počujete čulú temperamentnú vravu. Keď sa miestnym lepšie prizriete, v rukách držia zvláštne, oranžové alebo žlté nápoje. Pomyslíte si, možno ten temperament bude v tom. A je to pravda!

Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.

Už je tradíciou, že v .týždni po Bažant Pohode nenájdete príspevok od Michala. Väčšinou ho zastúpi Juraj Kušnierik, tentoraz píšem za seba, ale aj za celý tím Pohody. Mišo totiž oslavoval štyridsiatku. Deň pred štartom festivalu, takže na žiadne oslavy nebol čas. Pripili sme si kalíškom repáku, ktorý nám nechal Karolko, ladič našich klavírov. Karolko by sa bol tento rok dožil 62 rokov, pritom vitalitou a pohľadom na svet bol akoby jedným z najmladších v našom festivalovom tíme. V tomto sem patrí k tým najmladším aj Mišo.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

Zlyhal by komunizmus aj keby ho budoval a bránil Superman? Uživil by sa Gandalf ako ideológ ezoterických tmárstiev? Samozrejme, stačí zmeniť uhol pohľadu. Popkultúra pracuje so schémami. Títo sú dobrí, tamtí zlí. Zlí sa ničoho neštítia, dobrí musia urobiť všetko preto, aby zlých porazili. Občas to znamená, že dobrí sa musia ušpiniť a ešte občas až tak veľmi, že medzi zlými a dobrými už niet rozdielu. O dobre a zle potom rozhoduje spôsob výkladu.

Stojíme na vrchu jeho 23-poschodového hotela a Cem Saffari neskrýva hrdosť a spokojnosť. „Je tu rýchlejší ekonomický rast ako v Dubaji. O štyri či päť rokov dosiahne Kurdistan to, čo trvalo Arabským emirátom celých dvadsať. Uvidíte, ani to tu nespoznáte.“ Takto znie jeho odpoveď na našu otázku, prečo sa sem presťahoval z Londýna.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.