Daniel Bútora a Vladimír Burjan diskutujú o budúcnosti školstva.

V druhom z trojice článkov o meraní vo vzdelávaní sa bližšie pozrieme na hlavný merací nástroj, ktorý máme vo vzdelávaní k dispozícii – na školské (didaktické) testy.

Nasledujúce tri články v rubrike .školstvo budú venované meraniu. V prvom si vyjasníme, akými krivolakými cestami preniklo meranie do pedagogiky. V druhom sa bližšie pozrieme na hlavný merací nástroj pedagógov – školské testy. Záver trilógie bude patriť úvahám o tom, či je v školstve možné merať „pridanú hodnotu“, a či je to vôbec rozumné.

V predchádzajúcich dvoch článkoch sme uvažovali o meraní vo vzdelávaní skôr všeobecne. Tentoraz sa pristavíme pri jednom konkrétnom koncepte, ktorý sa v súvislosti so školami spomína čoraz častejšie, a to aj u nás. Reč bude o meraní „pridanej hodnoty“ škôl.

Mnoho ľudí si vie predstaviť kolonizáciu Marsu, ale nie svet bez škôl. Bude tu škola navždy, alebo ju tiež čaká osud kláštorov a parných lokomotív?

Médiá pri informovaní o výsledkoch komunálnych volieb možno trochu neprávom pozabudli na Petržalku. Keby najväčšie sídlisko v strednej Európe nebolo súčasťou Bratislavy, bolo by so svojimi 115 tisíc obyvateľmi tretím najväčším slovenským mestom. Preto sa oplatí pozrieť bližšie, prečo v Petržalke vyhral Vladimír Bajan, ešte nedávno kôň Smeru vo voľbách do VÚC a prečo dosiaľ takmer jednofarebné pravicové zastupiteľstvo tak sčervenelo.

Pokus o vnesenie nejasností do zdanlivo jasnej témy.

Pod lampu boli, Vladimír Burjan, Daniel Bútora, Mária Smreková. Pod lampou hrali, Martin Valihora, Andrej Šeban

Pod lampu boli Vladimír Burjan, Daniel Bútora, Mária Smreková. Pod lampou hrali, Martin Valihora a Andrej Šeban.

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia.