Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Školské testy – dobrý sluha, zlý pán

.vladimír Burjan .spoločnosť

V druhom z trojice článkov o meraní vo vzdelávaní sa bližšie pozrieme na hlavný merací nástroj, ktorý máme vo vzdelávaní k dispozícii – na školské (didaktické) testy.

Testy sa vo vzdelávaní používajú už takmer 100 rokov. Niekde veľa (napríklad v USA), niekde málo (napríklad vo Fínsku), ale vyspelú krajinu, v ktorej by žiaci nepísali žiadne testy, by sme asi nenašli. Pritom od samého začiatku sú testy vnímané dosť ambivalentne – majú svojich nadšených priaznivcov aj zarytých odporcov. Pozrime sa bližšie na argumenty, ktoré sa najčastejšie objavujú v ich vzájomných polemikách.



.načo testovať?


Odporcovia testov často namietajú, že testy neprispievajú ku zvyšovaniu kvality vzdelávania. Vraj „od neustáleho váženia ešte žiadne prasa nepribralo“. Tento bonmot znie síce trefne, svedčí však o nepochopení úlohy testov. Účelom váženia prasaťa predsa nie je, aby priberalo, rovnako ako  účelom merania teploty nie je pacienta liečiť. Bez merania teploty však nezistíme, či liečba zaberá a bez váženia zasa nezistíme, či naše prasiatko priberá, respektíve z ktorého krmiva priberá najrýchlejšie. Podobne úlohou testov nie je vzdelávať. Môžu nám však pomôcť vyhodnotiť, ktorá vyučovacia metóda je účinnejšia. Podobne v situácii, keď má škola v rozumnom čase a za rozumné peniaze identifikovať medzi veľkým počtom uchádzačov tých najlepších, sú testy prakticky nenahraditeľné. Umožňujú tiež efektívny monitoring celého školského systému a získavanie spät¬¬nej väzby. Keď zavedieme nové kurikulum, vydáme nové učebnice či niektorému predmetu zoberieme hodinu týždenne, mali by sme po istom čase zistiť, čo to uro¬bilo so systémom. (Nech vás nemýli, že u nás sa to nikdy nerobí. Skutočne by sa to malo.) Potrebujeme teda zistiť vplyv prijatých opatrení na dostatočne veľkej vzorke žiakov. Na to sú testy prakticky jediným použiteľným nástrojom.



.čo vieme otestovať?


Iným častým argumentom „testoskeptikov“ je konštatovanie, že v školách testujeme iba samé nepodstatné veci, pretože tie skutočne podstatné testovať nedokážeme. Na tom skutočne je kus pravdy, pokúsme sa však byť konkrétnejší a presnejší. Pôsobenie školy možno rozdeliť na dve sféry: vzdelávanie a výchova. Pokiaľ ide o vzdelávanie v jednotlivých predmetoch, sú dnešné moderné školské testy spolu s príslušným štatistickým aparátom a softvérovým vybavením schopné kvalitne a spoľahlivo merať, čo sa žiaci naučili. Chceme zistiť, ako žiaci ovládajú cudzí jazyk? Ako rozumejú matematike? Čo vedia z biológie? Dobré testy to vedia naozaj spoľahlivo odhaliť. A hádam sa zhodneme na tom, že tu ide o pomerne podstatné veci, ktoré vieme testovať. Iná situácia je v oblasti tzv. afektívnych cieľov. Skutočne asi nie je možné testami overiť, do akej miery škola rozvinula u svojich žiakov cieľavedomosť či solidaritu. Ale to, že testami nedokážeme merať cieľavedomosť, by nemalo byť dôvodom pre to, aby sme ich nepoužívali aspoň na testovanie matematického myslenia, ktoré vieme merať veľmi dobre.



.testovanie je umelá situácia


Mnohé výhrady na adresu testov sa týkajú ich umelosti či odtrhnutosti od života. Testovanie vraj prebieha za neprirodzených, „laboratórnych“ podmienok, a teda výpovedná hodnota výsledkov pre prax musí byť nutne obmedzená či skreslená. V tejto súvislosti sú najviac kritizované uzavreté testové otázky, teda také, kde žiak nepíše odpoveď vlastnými slovami, ale vyberá ju spomedzi niekoľkých ponúknutých možností. Kedy v živote, namietajú odporcovia testov, sme v situácii, že máme vyberať spomedzi štyroch možností? Nuž, v poriadku, ale umelosť sa môže týkať nielen formy, ale aj obsahu. Ako často sme napríklad v živote v situácii, že ja by som sám vykopal jamu za 6 hodín, brat za 10 hodín a trápi nás, za ako dlho by sme ju vykopali spolu? Toto je hlúpa a od života odtrhnutá matematická úloha bez ohľadu na to, či ju žiakom zadáme ako otvorenú slovnú úlohu, alebo ako uzavretú testovú otázku s výberom možností. Ak teda chceme kritizovať „umelosť“ testov, robme to aj so všetkými písomkami, slohmi či ústnymi odpoveďami. (A osobne som všetkými desiatimi za to, aby sme to robili.) Pokiaľ ide o umelosť formy, tu treba súhlasiť, že výber zo štyroch možností je menej prirodzená situácia ako odpovedanie vlastnými slovami. To však vôbec nemusí byť až taký vážny problém. Podstatné je, či existuje dostatočne vysoká korelácia medzi výsledkom v teste a výsledkami „v bežnom živote “. Ak je tá korelácia vysoká, môže nám byť jedno, ako test vyzerá. Dôležité je, čo meria. Mimochodom, ak si v cestovnej kancelárii v USA kupujete výstup na Mont Everest, pošlú vás na dôkladnú lekársku prehliadku, v rámci ktorej „makáte“ na stacionárnom bicykli. Mohli by ste namietať: ako súvisí bicyklovanie s Everestom? Veď počas celého výstupu nepôjdete ani meter na bicykli! Lekár však vie, že existuje vysoká korelácia medzi vaším výkonom na stacionárnom bicykli a vašou fyzickou kondíciou, ktorá je kľúčová pre pokorenie Everestu. Fakt, že bicyklovanie je umelou, „laboratórnou“ a od turistiky odtrhnutou činnosťou, je nepodstatný.



.deformuje testovanie školu?


Najlepšou krajinou na štúdium rôznych efektov testovania sú USA. Testy sa tam používajú najdlhšie a navyše mimoriadne intenzívne. A keď hovorím intenzívne, naozaj myslím intenzívne. Americká skúsenosť ukazuje niekoľko vecí. Predovšetkým to, že školy a učitelia sa akémukoľvek testovaciemu systému rýchlo prispôsobia a učia v školách predovšetkým to, čo zvykne byť v testoch. To však samo osebe nemusí byť zlé, za predpokladu, že v testoch sa vyskytuje všetko podstatné. Naopak: pokiaľ by testy boli inteligentné a zamerané na porozumenie a argumentáciu, môže byť snaha učiteľov prispôsobiť sa im dokonca užitočná, pretože ich núti opustiť učenie, zamerané na faktografiu a memorovanie. Ďalšie ponaučenie z Ameriky znie priam triviálne: všetkého veľa škodí, školské testy nevynímajúc. Američania to pochopili (asi ako poslední na zemeguli) a konečne začínajú s testovaním žiakov brzdiť. Paradoxne to však vedie k tomu, že aj na Slovensku sa ozývajú hlasy (odvolávajúce sa na články amerických autorov), aby sme menej testovali. Pritom u nás je ešte stále úroveň využívania testov v rámci školského systému pod optimálnou hladinou.
Školské testy samy nie sú ani dobré, ani zlé. Môžu byť dobrým sluhom, ale aj zlým pánom. Určite by mali byť súčasťou systému evaluácie škôl, bola by však chyba stotožňovať evaluáciu s testovaním. Testujme to, čo testovať vieme (nie je toho málo), no nepodceňujme a nezanedbá¬vaj¬me to, čo sa merať nedá.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite