„Diváci sa nadšene hrnuli do kín a o filmoch zanietene i kontroverzne diskutovali, čo je, myslím, dobré,“ zhodnotil 64. berlínsky filmový festival jeho riaditeľ Dieter Kosslick.

Je vyhnaný jazyk a jazyk, ktorý vyháňa. Jazyk propagandy a jazyk spisovateľa. Jazyk Goebbelsa a jazyk Imre Kertésza. Orwellovská novoreč totalitných režimov a veta Victora Klemperera o jazyku tretej ríše, že všetko, čo sa neskôr objavilo v myslení a v činoch, bolo najskôr v jazyku. Jazyk Železnej opony a Berlínskeho múru. Jazyk, ktorý je so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Keď Fico v televízii vyzýval Figeľa na „zákaz zisku“, pričom v žilinskej nemocnici sa práve hromadili výpovede, skvelo tým ilustroval verejnú diskusiu o zdravotníctve.

Hovorí za nespokojnú časť veriteľov Váhostavu. Tvrdí, že nepoctivé stavebné firmy zavadzajú na našom trhu tým, ktoré chcú podnikať štandardne. A Váhostav by pokojne poslal do konkurzu. Stavebný podnikateľ z Banskej Bystrice, Milan Blaho.

Trinásteho apríla sme s Dagmar Kusou, Annou Kratochvílovou a Petrom Zajacom odniesli do Košíc výzvu Za spravodlivé súdnictvo, ktorú sme prečítali na protestnom zhromaždení Pezinčanov v súvislosti s rozhodovaním Ústavného súdu o pezinskej skládke.

Keď sa americký medveď kodiak postaví na zadné, môže merať až tri metre sedemdesiat, tvrdí v nezabudnuteľnej scéne českého filmu Pelíšky otec Šebek (Miroslav Donutil) bratovi Václavovi (Bolek Polívka). Je to naozaj pravda?

Iránsky režisér Jafar Panahi nemôže oficiálne nakrúcať, ani cestovať. A tak sadol do taxíka, ktorým križoval Teherán. Jeho „jazda“ získala najvyššie ocenenie na berlínskom filmovom festivale. Zaslúžene?

Keď sa Peter Pallo prechádza centrom Viedne, pri niektorých luxusných nákupných centrách pookreje: „Toto sme zariadili my, chlapci zo Žiliny.“ Nábytkárska firma Vital, ktorú riadi, si buduje svoje meno v západnej Európe.

Keď ma nedávno zopár filmových producentov zavolalo do Berlína, ako vždy som sa tam vybral s veľkou radosťou. V Berlíne som v roku 1997 študoval, a keď ma na mojom slovenskom sídlisku pochytí veľký smäd po kultúre, najradšej ho chodím uhasiť do berlínskych divadiel. Za tie roky som sledoval, ako tu vyplienili celé dejiny drámy, ako sa texty vzdialené od divadla, od Deleuza po Dostojevského, dostávali na scénu, a videl som jedného tanečníka, ako holubici prehryzol hrdlo.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.