Aj keď by sa mohlo zdať, že takmer po storočí odbornej pamiatkovej starostlivosti a výskumov by nás už nemalo čo prekvapiť, opak je pravdou. Stále existuje na Slovensku veľké množstvo stavieb, kde sa doposiaľ nevykonal podrobnejší výskum a naše vedomosti o nich sú tak do značnej miery obmedzené a neúplné.

V apríli uzreli svetlo sveta dve správy o stave slovenského školstva. Jednu z nich predložil minister vláde, ktorá ju zobrala na vedomie. Druhú predložilo niekoľko učiteľov verejnosti, a tá by ju nemala nechať nepovšimnutú. Skutočnú správu o stave školstva totiž dostaneme až porovnaním týchto dvoch správ.

Jar, to romantické obdobie pučiacich stromov, zelenajúcej sa trávy, prebúdzajúcej sa prírody a sennej nádchy, máme šťastne za sebou. Tento rok trvala asi tak dva dni a po nich prišlo leto. Teda pálivé slnko, horúco aj v noci, prepotené tričká, intenzívny pitný režim. Ledva skončená zima sa dotkla jari a tá sa premenila na leto.

Na jar akoby sa všetky zvery zbláznili - vyliezajú z nôr, škár, puklín či dutín a utekajú na rande, pričom niektoré samčeky zúrivo bojujú o samičky a mnohé z nich aj o vlastný život.

Podozrivý prevod pozemkov na trnavskom pozemkovom fonde sa nezastavil ani po tom, ako sme upozornili na možný protizákonný postup štátnych úradníkov. Lukratívne pozemky nezískali oprávnení žiadatelia, ale človek, ktorý na ne nemal nárok.

Po päťhodinovom čakaní na hranici sa autobus konečne pohol. Prešiel však len päťsto metrov, keď nás zrazu predbehlo policajné auto, zastavilo na krajnici a autobus hneď za ním. Z auta vystúpil colník v uniforme, z autobusu vodič. Zo skrýše v batožinovom priestore vodič vytiahol debničku tvrdého alkoholu, policajt otvoril kufor na služobnom aute a alkohol spolu naložili. Pred tridsiatimi svedkami si ešte podali ruky a priateľsky sa rozišli. Kvízová otázka: stalo sa mi to a) v Rumunsku, b) v Kazachstane ale c) na Slovensku? Správna odpoveď je c), pretože hraničný priechod Vyšné Nemecké je mystickým územím, kam z Bratislavy nedovidieť ani za dobrého počasia.

Dvadsiatypiaty január 1969, studené zimné ráno. V Prahe bude dnes posledná rozlúčka s Janom Palachom. Z nočného vlaku, ktorý prišiel z Bratislavy, vystúpilo viacero Slovákov. Jedným z nich je Milan Hamada.

Znie to ako paradox, ale je to tak: Nemecko sa rýchlo blíži k parlamentným voľbám a čím sme k nim bližšie, tým menej dokážem rozpoznať nejakú politickú víziu.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Lúčime sa s generáciou, ktorá zažila nacizmus a komunizmus takrečeno v akcii čiže na vlastnej koži. Mnohí z nich zahynuli vo vojnách, alebo boli povraždení v plynových komorách, v komunistických lágroch či trpeli neslobodou. Neviem odhadnúť, aká hlboká jazva po tom všetkom ostala v našom kultúrnom genofonde.