Na ceste s Tomášom Bellom

Hoci ukrajinskí policajti sú notoricky skorumpovaní a neefektívni, ich slovenskí partneri s nimi hrali dlhé roky minimálne vyrovnanú partiu. Na ceste zo Slovenska sa dlhé roky typicky čakalo 5 ž 10 hodín, pretože každý turista musel vyplniť formuláre, ako keby žiadal na colnici o hypotéku. Dnes zažijete pokojne rovnako dlhé čakanie z opačnej strany, náš rekord je 11 hodín. Na Ukrajinu prejdete trikrát tým istým autom, ale štvrtýkrát ho budete musieť nechať zaparkované u niekoho na dvore, pretože do zoznamu potrebných dokumentov pribudla nová pečiatka. Ukrajinský colník vám takmer určite bude tykať a v zmysle colnícko-zlodejského kódexu vás s rodinou nechá na pokoji, ale ak pôjdete sám, vypýta si „euro na pivo“. Ak nedáte, najskôr sa začudovane opýta, či „idete prvýkrát“ a začne kontrolou, či máte v aute trebárs hasiaci prístroj a nálepku SK – ak nie, nech sa páči, vráťte sa a dokúpte si, a počkajte ďalších 5 hodín.
Ale scénka opísaná v úvode tohto textu sa odohrala na slovenskej strane hranice. Vrcholným zážitkom bol zatiaľ výstup, keď moju ženu policajti hodiny odmietali vpustiť na Slovensko a pomohol až slovenský konzulát, ktorého pracovník musel osobne prísť na hranicu a slovenskú políciu presvedčiť, aby aspoň dočasne uznala platnosť slovenských zákonov aj v okrese Sobrance.
Potom sú tu pravidlá, ktoré platia vždy a z oboch strán. Ak máte džíp, nemusíte stáť v rade. Ak máte holú hlavu, nemusíte stáť v rade. Takže predsa aspoň nejaké celoslovenské istoty.