Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

Idete si tak severným Thajskom alebo južným Vietnamom a zrazu vás upúta čudný sad. Sú v ňom stromy a na nich visia akési povedomo smiešne plody. Spýtate sa na to sprievodcu, ten sa len roztomilo usmeje a dojato zašepká: papája.

Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Architekt Štefan Polakovič si nedávno so svojimi kolegami z ateliéru GutGut zo šiestich kategórií Ceny za architektúru CE-ZA-AR prebral rovnú polovicu. Je šéfom katedry Ústavu občianskych stavieb na FA STU a už piaty rok organizuje s Tatianou Kollárovou festival DAAD – Dni architektúry a dizajnu.

Gymnázium pre každého Ústavný súd rozhodol, že každý žiak, bez ohľadu na prospech, sa môže hlásiť na gymnáziá a stredné školy. Školský zákon sprísnil bývalý minister školstva Dušan Čaplovič. Podľa jeho novely sa o štúdium na gymnázium mohli uchádzať iba žiaci, ktorí nemali na konci ôsmeho ročníka ani na polroku v deviatom ročníku priemer horší ako 2,0. Pri odborných školách nesmel byť priemer horší ako 2,75.

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.