Trnavský šéf Slovenského pozemkového fondu (SPF), blízky údajnému mecenášovi Smeru, sa snažil presunúť pozemky neďaleko Piešťan na človeka, ktorý na ne zrejme nemal nárok. Vedenie fondu ho napriek tomu kryje.

Galérie sú zvláštnymi priestormi. Väčšinou je v nich úctivé, ba priam až zbožné ticho. Aj v divadlách a koncertných sieňach filharmónií je to tak, ale len pred (a v prípade slabšieho výkonu vystupujúcich aj po) umeleckej produkcii.

O tehotenstve sa počas života dozviete mnoho, ale nikde sa nespomína, že sa s ním spájajú ohromné, hollywoodsky výpravné sny. Tehotná žena sníva ako decko v horúčke. Raz sú to slnkom prežiarené idylické pláne, kde sa preháňa dávno mŕtvy chrt s tým súčasným bastardom, čo práve hlasno chrápe pri nohách postele. Vynárajú sa dávni kamaráti. Potom hráte novú divadelnú postavu. Je to Karin, čašníčka. Sústredíte sa. Karin stojí za barom. Zákazník sa pýta: „Slečna, aký je rozdiel medzi týmito päťkorunovými pagáčmi a tými dvojkorunovými?“

Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.

Milujem Slovensko. Iste. Ibaže by som ho nemiloval. Vo svetle novej televíznej šou, ktorá má byť ťažiskovým jarným projektom Jednotky, veru neviem. Najprv by bolo asi dobré vyrovnať sa s faktom, že prvá epizóda bola odvysielaná na Veľkonočný pondelok, azda ako večerné finále sviatkov, alebo také čosi. Ľudia odhádzali sneh, odčerpali vodu z pivníc, popolievali, pošibali, ponavštevovali príbuzných, večer, znavení zasadli k televízorom, že si pri čomsi ľahšom oddýchnu, a Jednotka poďho do nich natvrdo, prudký atak veselia, pozitívnej energie, smiechu, radosti zo života a vôbec.

Rytmus, Dudko z Paneláku a Bruce Willis v jednom filme? To fakt, alebo si niekto robí srandu? Piata Smrtonosná pasca sa odohráva v Moskve a v Černobyli, nakrúcala sa v Budapešti v americkej produkcii, hrajú v nej aj Slováci a premieta sa po celom svete. Globalizácia v jednej zo svojich čírych podôb, poldruhahodinové dokazovanie, že aj starnúci Bruce Willis je lepší ako žiadny. Nie je, ale nechajme to, zatiaľ žijeme veľmi úspešný a pestrý filmový rok.

Nedávno som recenzoval knižku Liberálny fašizmus amerického autora Jonáša Goldberga. Uvádza v nej, že fašizmus nebol pravicovým (klasicky liberálnym, konzervatívnym), ale ľavicovým hnutím (mladý Mussolini bol socialista a antiklerikál), ale aj ukazuje, ako bola americká ľavica v 20. storočí mnohými fašistickými konceptmi inšpirovaná. Od zväčšenia úlohy štátu v ekonomike cez eugeniku, velebenie generačnej vzbury mládeže až k predstave, že štát má dodať ľudským životom „zmysel“, urobiť ich „šťastnými“.

Liberalizmus sa presadil na konci 18. storočia, pretože priniesol nové riešenie otázky vládnutia európskych politických útvarov a neskôr tiež umožnil vyhnúť sa dvom alternatívam, charakteristickým pre predchádzajúce storočie európskych dejín – republike oslabenej vzájomným súperením záujmových skupín na jednej strane a monarchii utláčanej panovníkom alebo jeho aparátom (alebo obidvoma zároveň) na strane druhej. Až po tom, ako boli objavené a v praxi overené zastupiteľské a liberálne procedúry, mohla demokracia prekonať niekoľko storočí trvajúcu nedôveru voči nej, vyjadrenú v námietke, že predstavuje zriadenie, oslabované medzi sebou súperiacimi skupinami, ktoré ju odsudzujú na rýchly rozpad.

Suchá správa hovorí, že 19. 6. 2013 sa v Moldave nad Bodvou uskutočnila plánovaná pátracia akcia, ktorá trvala tridsať minút, policajti na oddelenie predviedli 15 osôb, ani po jednej z nich však polícia nepátrala. Policajti ju hodnotili ako úspešnú a policajná inšpekcia ako akciu, vykonanú v súlade so zákonom. Rovnako suchá správa ombudsmanky Jany Dubovcovej hovorí o porušovaní základných občianskych práv pri domových prehliadkach.

Z rôznych hitparád podnikateľského prostredia, investícií či korupcie sa nemusí vždy padať na zadok. Niekedy sú výskumy postavené na príliš „mäkkých“ dátach, inokedy z nich trčí subjektivizmus hodnotiacich, porovnávanie neporovnateľného a často si aj vzájomne protirečia.