Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

Už päť rokov dochádza prestížny švédsky gitarista Ulf Wakenius na Slovensko a s naším AMC Triom hráva ich vlastný repertoár. Prečo? Pesničky prešovských džezmenov sa gitarovému vikingovi s lyrickým cítením nesmierne páčia...

Naša rodina je neštandardná. Máme päť detí a sme katolíci. Žijeme na vidieku v rodinnom dome s veľkou záhradou.

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Priatelia dobrých kníh u našich susedov majú tento rok Vianoce už za sebou. Najsilnejší hráči na knižnom trhu vymysleli Veľký knižný štvrtok a so spoločnou marketingovou podporou vydali kolekciu atraktívnych noviniek. Súčasnú českú prózu zastupuje Petra Soukupová.

Minulý rok sme začali novú tradíciu a na tomto mieste sme pri príležitosti výročia komunistického puču v roku 1948 uverejnili takmer zabudnutú Obhajobu Silvestra Krčméryho, zakončenú slovami „Vy máte moc, my máme pravdu“. Pokračujeme v započatej tradícii a tento rok uverejňujeme jeden z najdôležitejších protikomunistických textov zo začiatku 50. rokov, ktorý je, žiaľ, v našich knižniciach aj kníhkupectvách nedostupný.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Turista, ktorý v januári v Lukovej v Nízkych Tatrách strhol so sebou lavínu, zaplatí vyše 12-tisíc eur. Kto zachraňuje nešťastníkov v našich horách a koľko to stojí? Kto to platí?

Je to zvláštny pocit, ktorý teraz my Česi prežívame. Senát, druhá komora nášho parlamentu, s definitívnou platnosťou odhlasoval, že si nástupcu Václava Klausa budeme voliť priamo. A napriek tomu, že to bude v takmer rovnakom čase, v akom si Spojené štáty budú vyberať medzi Barackom Obamom a nejakým republikánskym kandidátom, je tu u nás v Česku celá voľba ponorená v hmle.

Gorila hrmí Slovenskom ďalej, a to je dobre. Mám dokonca pocit, že sa stalo to najlepšie, čo mohla táto kauza priniesť: Slovákom praskli nervy, zodvihli sme konečne zadky a vybrali sme sa budovať osobnú demokraciu na naše námestia. Politické a trestnoprávne dôsledky kauzy sú ešte nejasné, ale zásadnú vec už ukazuje Gorila jasne: takto to ďalej nejde! Ako teda naložiť s Gorilou, aby sa nestala len kulisou na krčmové reči a príležitosťou pre násilníkov, zneužívať poctivú akciu?