Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Nevyhrál sice úplně, o tři sněmovní křesla pokulhává za sociáldemokraty, ale ti bez něj nesestaví vládu, a to nejen s komunisty, jak plánovali, ale z ideových důvodů ani se zbytkovou pravicí.

Nedávno prepustili na slobodu Conrada Murrayho, ktorý bol osobným lekárom Michaela Jacksona. Odsedel si časť trestu za neúmyselné zabitie. Murray, syn chudobnej ženy z Grenady, sa vyšvihol veľmi vysoko. Sen o lepšom živote mu však nevyšiel.

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

Na jednej ulici v centre Belehradu ktosi pretvoril vyčnievajúci sokel starej bytovky na policu. Uhlíkom pod ňu načmáral „Polož, čo nepotrebuješ.“ A tak sem okoloidúci odkladajú haraburdy. Dnes tu leží zlomená ceruzka, figurína Supermana bez hlavy, vypršaná permanentka na MHD, počítačová myš s odtrhnutým káblom, ľavá papuča, flakón na parfum, angličák bez kolies, školská šablóna so zvieratkami, keramická poistka, kôpka dielikov z puzzle, vešiak, kabelka bez rúčok, takmer vyhorená sviečka, ohnutá hliníková lyžica, a tucet iných rárohov.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“

Adventní exhortace slovenských biskupů na podporu rodiny varující před genderovou ideologií v Česku narazila.

Sen. Som v Petrohrade. Putujem po jeho literárnej mape. Všade sú domy, samé domy – múzeum domov. Pekné náhrobky pre tých, čo zahynuli pri stavbe tohto krásneho kolosu na severných močiaroch. Dobré miesto na snívanie, rozmýšľanie, skrátka, na tvorbu. Chodím po literárnej mape. Zdá sa, že každý dom je tu spojený s nejakou osobnosťou, umelcom, spisovateľom, literárnou postavou. Pamätné tabule, pomníky, znaky dejín, svedkovia kultúry. Som pri eklektickom dome s baštou. Tu žil básnik a filozof Viačeslav Ivanov.