V jeho bašte sa začiatkom 20. storočia každú stredu schádzala intelektuálna elita Petrohradu. Dom asi od jeho vzniku nikto neopravoval, zostal tu duch tej doby: vidím ich, ako vchádzajú do secesného vestibulu, odkladajú si dáždniky, galoše, idú hore do bytu... zvyšok je zapísaný v početných memoároch... Som pri pomníku poetky Anny Achmatovovej. Mladá, krásna, štíhla A. A. pozerá smerom k Neve na svoju budúcnosť – na druhom brehu vidí zo stalinovských čias neslávne známy väzenský komplex Kresty (Kríže). Tam v roku 1921 čakal na popravu jej manžel básnik Nikolaj Gumiľov, tam koncom 30. rokov čakal na svoj osud ich syn Lev. Pred jeho bránami vzniklo jej najtragickejšie dielo – poéma Requiem, plač za všetkými, čo zahynuli v stalinovských väzeniach. A. A. pozerá na Kríže a vedľa vo fitnescentre moletné ženy so závisťou pozerajú na jej štíhlu postavu, kráčajú po ceste, ktorá nevedie nikam. Dobrá správa – Kríže sa vraj čoskoro majú premeniť na hotel... Som pri Muruziho dome, slávnom exotickým neomaurským slohom, a najmä tým, že tu bývali Dmitrij Merežkovskij a Zinaida Gippiusová. V ich literárno-filozofickom salóne sa na prelome 19. a 20. storočia rodila, žila a zanikala ruská moderna. Možno nie náhodou tu v 60. rokoch žil postmoderný básnik Josif Brodskij. Odrazu som v kotolni. Pracuje tu starý hipisák, básnik a prozaik Dmitrij Grigoriev. Jeho kotolňa je novodobý undergroundový salón. V máji ju majú likvidovať. Možno sa dostane na literárnu mapu Petrohradu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.