Citát dialógu občana A s občanom B z môjho obľúbeného Babylonu (Česká volba, č. 3/2013): A: „Nikdo vám nevnucuje svůj pohled na svět, tajná policie vás nesleduje, můžete si říkat, psát, co chcete, jezdit kam chcete, pracovat či studovat, kde chcete...” B: „Člověče, a k čemu mi to je, když musím každý měsíc platit takovýhle štos složenek! Ty svině nahoře mají všechno a za nic!” „Žijeme si vůbec nejlíp, co jsme kdy žili,” oponuje A. „Co je mi do nějaké minulosti – podstatné je, že teď to stojí za hovno!” nedá sa B.

Medzi Ruskom a Ukrajinou sa odohráva aj svojrázna mediálna vojna. Dôsledná masáž proputinovských novinárov pritom spôsobila, že aj moji ruskí známi mi často hovoria, že my Európania máme na tento vojenský konflikt skreslený pohľad.

Som súdny lekár. Vnímam svet trochu inak než vy. Cez hľadáčik fotoaparátu na mieste činu a od pitevného stola vidno tristné detaily a vražedné súvislosti. Viem, aký fatálny môže byť zásah blbej náhody a ako tragicky sa môžu skončiť zdanlivo banálne rozhodnutia.

Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Tvrdenie Zbigniewa Brzezinského by sme pokojne mohli považovať za najprovokatívnejšiu vetu v medzinárodnej politike uplynulých rokov.

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.