Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brzezinského obrat

.ondřej Šlechta .časopis .klub

Tvrdenie Zbigniewa Brzezinského by sme pokojne mohli považovať za najprovokatívnejšiu vetu v medzinárodnej politike uplynulých rokov.

Znie takto: „Západ by mohol zabrániť svojmu vytesneniu do marginálnej roly vypracovaním novej stratégie, ktorá by spočívala v schopnosti integrovať Rusko a Turecko do západného systému.“ V svojej najnovšej knihe s názvom Strategic Vision (2013) ju napísal Zbigniew Brzezinski, ktorý je jednou z najzaujímavejších postáv americkej zahraničnej politiky, bývalý bojovník zo studenej vojny, ktorý ako bezpečnostný poradca amerického prezidenta prispieval k zostrovaniu vzájomnej konfrontácie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom.
Brzezinského vývoj je pozoruhodný. Už v svojej ranej tvorbe preukázal tento poľsko-americký politológ vysoký zmysel pre otázky politickej moci a jej detailnú analýzu. Za svoj prvoradý cieľ počas studenej vojny považoval posilnenie mocenskej pozície USA, čo realizoval najmä ako bezpečnostný poradca prezidenta Jimmyho Cartera. Ale hodno dodať, že tomuto cieľu zasvätil veľkú časť svojho života.
Jeho zaujatie porážkou Sovietskeho zväzu bolo také ohromné, že svoj negatívny vzťah k Rusku nezmenil ani po skončení studenej vojny a aj po roku 1991 naďalej cítil potrebu vychutnať si na troskách oslabenej „ríše zla“ opojný pocit víťazstva. Tento jeho postoj viedol k napísaniu doteraz jeho najslávnejšej knihy Veľká šachovnica (1998, česky 2001), v ktorej sa vyjadril za skryté a nepriame pokračovanie studenej vojny s použitím iných prostriedkov. O Rusku vtedy hovoril ako o skrachovanom štáte, ktorý v dohľadnom čase čakajú etnické konflikty a chaos. Opisoval ho ako „čiernu dieru“ bez najmenšej štipky potenciálu, štát, ktorý bude nabudúce donútený bojovať o holé prežitie. Akúkoľvek politickú integráciu Ruska do západného systému odmietal s ohľadom na zaostalosť tejto krajiny, dokonca uvažoval o rozdelení Ruska na niekoľko častí. Rusko malo byť jednoducho pokorené a mala mu byť odoprená rola rešpektovaného hráča.
Lenže po istom čase, keď začal kredit Ameriky vo svete v dôsledku nepriaznivo prijatých intervencií v Afganistane a Iraku klesať, si Brzezinski začal uvedomovať, že budúcnosť americkej dominancie nie je vôbec samozrejmá. V svojej predposlednej knihe Second Chance (2008) tvrdo kritizoval Bushovu zahraničnú politiku a predstavu šírenia demokracie silou a vyhlásil, že prehnane imperiálne ambície bránia Amerike vytvoriť nový svetový poriadok 21. storočia.
Práve kniha Druhá šanca tvorí východisko najnovšej Brzezinského knihy. Ako poradca amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorého funkčné obdobie sa pomaly začína chýliť ku koncu, tvrdí, že druhá šanca využitá nebola. Kľúčovým motívom knihy Strategická vízia je globálne politické prebudenie, ku ktorému dochádza oživením rozsiahlych protizápadných nálad vo viacerých častiach sveta. Tvárou v tvár tejto novej situácii môže Západ prežiť len vtedy, ak zásadne prehodnotí vzťahy so svojím okolím. Kľúčová výzva stojí najmä pred Spojenými štátmi, ktoré už nemôžu byť globálnym policajtom, pretože takáto globálna rola „vedie iba k hospodárskemu bankrotu, vyvoláva protiamerický hnev a vo finále znamená stratu legitimity“. Spojené štáty americké dnes podľa Brzezinského stoja na prahu systémovej paralýzy, podobnej, aká v 80. rokoch postihla Sovietsky zväz, ktorý Brzezinski pomáhal zraziť do kolien.
Ak sa však Západu v čele s USA podarí prekonať vlastné predsudky, mohla by byť atlantická moc zachovaná. Vyžadovalo by si to však prelomenie nedôvery a zblíženie sa s mocnosťami, ktoré sú historickým skúsenostiam a politickému systému Západu najbližšie. A práve na tomto mieste Brzezinski čitateľa ohromí, pretože okrem Turecka sa vyjadruje aj v prospech zapojenia sa Ruska do dôveryhodných spoločenstiev západných krajín. Podľa Brzezinského je dnes Rusko podstatne demokratickejšie, než ako ho prezentuje väčšina západných médií: „Pokiaľ dnes žijete v Rusku, môžete si v novinách slobodne prečítať kritiku Putina, čo je skutočnosť hodná pochvaly.“ Samovoľná demokratizácia Ruska bude podľa jeho názoru ďalej pokračovať. Tento názor zopakoval aj vo svojom nedávnom článku pre Financial Times, v ktorom pozitívne hodnotil protesty ukrajinskej opozície, ale neprepadol očakávateľnej rusofóbii. Spojenectvo medzi Spojenými štátmi, Európskou úniou a Ruskom by mohlo vytvoriť silný univerzálny systém politických hodnôt od Vancouvru po Vladivostok a takáto aliancia by mala vo svete značnú politickú váhu.
Na človeka, ktorý ešte pred piatimi rokmi počas konfliktu v Gruzínsku volal po medzinárodnej izolácii Ruska a ktorý Putina prirovnal k Hitlerovi, je to zaujímavá premena.
.autor je redaktor Revue Politika, kde článok pôvodne vyšiel.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite