Rozhovor s odborníčkou na rodinné právo Bronislavou Pavelkovou o striedavej starostlivosti.

Angela Merkelová po prvý raz použila slovíčka „diktatúra“ a „Ukrajina“ v jednej vete, a jedny nemecké noviny sa ma pýtajú, či by som nechcel napísať politickú analýzu o Ukrajine. Ukrajinu som tridsaťkrát precestoval, zažil som tam jedinú a najkrajšiu revolúciu svojho života, aby som si zachoval vnútornú rovnováhu, musím tam ísť každé leto a každú zimu. Teraz musím tie nemecké noviny odmietnuť. Odkedy je Viktor Janukovyč prezidentom, nemôžem písať žiadne analýzy. Ani keby ste ma prizabili, nechápem, čo ten chlap chce.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Tá podobnosť bije do očí, možno skutočne ide o autorský zámer a nielen o prvoplánový marketingový ťah. Diktátor, aktuálny film Sashu Barona Cohena ako filmová parafráza klasického Chaplinovho filmu Diktátor.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.

Od malička nás cepujú, aby sme si umývali ruky. Pri prieskumoch všetci zhodne uvádzame, že to aj poctivo robíme. A potom stačí dať na verejné toalety kameru alebo urobiť ster a všeličo špinavé vyjde najavo.

Ste v reštaurácii a práve pred vás položili obrovský tanier, na ktorom sa krčí niečo, čo viac pripomína dômyselnú ikebanu ako jedlo. Nepanikárte, potešte oko, asi ste len natrafili na šéfkuchára – ortodoxného vyznávača nouvelle cuisine.

V tomto príbehu ide o môj jediný úspešný pokus bezbolestne precestovať cez Poľsko. Musím sa dostať z Kaliningradu domov do Devínskej Novej Vsi, a tentoraz sa pokúšam prespať Poľsko počas dlhej jazdy v spacom vozni. Funguje to. Čo odteraz nasleduje, nie je preto, pravdupovediac, žiadny príbeh.

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.