Kadečo môže byť letné. Od slnovratu, času, lásky, kuchyne až po hudobné hity. Aj film. Už od čias Spielbergových Čeľustí bez aspoň jedného letného filmového blockbustera poriadne leto ani nemôže byť. Čo vlastne znamená to slovné spojenie „letný film“?

Sandokan, Agentka Scullyová, Hopkirk, Doktorka Čeňková, MacGyver, Grigorij Saakaszwili alebo Šarik z tanku číslo 102? Na ktorého seriálového hrdinu ste sa v detstve hrávali? Bol vaším vzorom, chceli ste ním/ňou byť? A prešlo vás to?

Pri ktorom seriáli vám bolo najviac ľúto, že sa skončil? Prípadne naopak, pri ktorom seriáli vám bolo ľúto, že sa neskončil včas? Po minuloročnej filmovej ankete otvárame touto otázkou novú letnú sériu vyznaní a priznaní respondentov o obľúbených seriáloch.

Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus, ktorý si objednal volebný tím kandidáta na bratislavského primátora Matúša Valla. Ten by skončil až na štvrtom mieste.

Doc. Dr. Ing. Ján Gronský, CSc sa narodil 25. mája 1928 v obci Likavka na slovenskom Liptove v bezprostrednom susedstve „Hlinkovho mesta“ Ružomberok. V Ružomberku chodil do jednej zo štyroch tamojších štátnych škôl. Boli tam ešte katolícka, evanjelická a židovská škola.

Boli ste na Pohode? My áno!

Od marcového koncertu na bratislavskom Hlavnom námestí až po májovú spomienku v Gregorovciach. Koncerty pre Jána a Martinu, organizované tímom Pohody, si nielen uctili obete vraždy, ale spájali aj slušných ľudí na Slovensku.

Ak to bude tak, ako si to predstavujem, potom to bude takto: V hotelovej izbe strávim len pár hodín. Vstanem ešte pred svitaním. Budem sa viezť rednúcim šerom. Auto minie ešte spiaci stanový tábor. Niektorí sa už budú baliť. Pohoda sa skončí.

„Novinári pracujú v chorej atmosfére plnej strachu a neistoty,“ hovorí Pauline Adès-Mével z organizácie Reportéri bez hraníc. Okrem populistických politikov podľa nej ohrozujú žurnalistiku aj dezinformácie. V rozhovore tiež radí, ako chrániť pravdu na internete a odraziť inváziu násilných prejavov.

Všetci vidíme, že od vrážd Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa dokopy nič nezmenilo. Preto, keď prostestujúcich farmárov prídu privítať ľudia, spraviť im raňajky, je to istý odkaz, že nie sme ľahostajní. Farmári nás potrebujú rovnako ako my ich. Pomôžme im teraz!