Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Milí priatelia, nedá sa písať len o témach ušľachtilých. Treba občas aj o tom zemitom, ľudskom, páchnucom, no očistnom. Už dlhší čas mám veľkú potrebu venovať sa veľkej potrebe. Zbaviť túto ošemetnú, dôverne známu tému úškľabku a neodôvodnej tabuizácie. Ale tak s ľahkosťou, nadhľadom a úctou. Ospievať ju dôstojne, ako by to urobil napríklad Homér. Predniesť o tejto činnosti niečo hlboké ako Seneca a priateľsky vrelé ako Filan. Trocha pateticky, trocha poeticky. Super, bomba, mega, špicová, miliónová veľká potreba. Samotné slovné spojenie napovedá, že nejde o obyčajnú potrebu.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Filmový festival v Benátkach sa opäť konal na pozadí politických nepokojov. Našťastie sa talianski filmári už naučili, ako z mrazivej reality tvoriť vynikajúce filmy. Stačí sa pozrieť na diela ako Anime Neri, La Trattativa a Belluscone, Una storia siciliana, ktoré predstavovali zlaté momenty festivalu.

Milí priatelia, niekedy mám veľkú chuť robiť neplechu. Neškodné veci. Žiadne hulvátstva. Prekrúcam slová, hľadám dvojzmysly, zatajujem sa, nedvíham telefón. Známy hovoril: „Ja telefón vždy zdvihnem. Čo ak mi idú peniaze?“ Po jeho vzore som hovory poctivo prijímal v nádeji, že idú peniaze. Nikdy žiadne neprišli. Teraz keď nechcem, nezdvihnem. Inokedy mlčím, keď mám hovoriť a hovorím, keď mám mlčať. Pri dlhých prehovoroch nápadne zívam, alebo sa tvárim, že zaspávam. Niekedy začnem aj nenápadne chrápať. To ma naučila mama.

Na majstrovstvách Slovenska skončila prvá (2008, kategória deti), druhá (2013, kategória mladí jazdci) aj tretia (2012, kategória juniori). Minulý rok získala grant v rámci programu Talenty novej Európy. Radka Kureková.

„Môžete si nechať celý svet, ale mne nechajte Taliansko,“ povedal Giuseppe Verdi, a vedel, čo hovorí. Málokde človek nájde toľko miest, ktoré menili kultúru celého kontinentu. Duomo di Milano, najväčšia gotická katedrála na svete, je postavená na mieste, kde bol pokrstený svätý Augustín. Azda až tu si človek uvedomí, ako dokáže krst zmeniť dejiny. V kostole Sant’Ambrogio mal Augustín po prvýkrát počuť kázanie sv. Ambróza, od dómu je vzdialený kus cesty.

Prezident Putin mal štrnásteho augusta vedno s ministrami a poslancami svojej vlády výjazdové zasadanie na Kryme. Prvá osoba v štáte nám v poslednom čase dáva impulz na falošnú hrdosť, alebo rozpráva o nevraživosti k nám, prípadne o dôležitosti podmanenia si územia. Krym zaberá v dnešnej ruskej mytológii predovšetkým „Miesto Ruskej Slávy“, hojne skropené krvou, najlacnejšie a najdostupnejšie letovisko sveta s chutnou miestnou vyprážanou špecialitou – čeburekmi a naše kontrolné stanovište nad celým Čiernym morom, a to znamená aj nad všetkými štátmi NATO.

Jozef Kukuča, rodák z Bošáce a čerstvý absolvent obchodnej školy, mal devätnásť rokov, keď narukoval. Po krátkom výcviku ho čakal rumunský front. Vojnu prežil a ako zrelý muž napísal spomienky pre svoje deti. Poskytla nám ich jeho dcéra Tatiana. Z pamätí Jozefa Kukuču sme vybrali najzaujímavejšie pasáže.

Vyučený obuvník Jozef Klempa mal sotva dvadsať rokov, keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna a on musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Domov sa vrátil až v lete 1920 ako československý legionár. O tom, čo videl a zažil medzitým, si viedol pozoruhodný denník.