Verejná diskusia o vulgárnosti reality šou, to je presne to, čo naša malá kapitalistická republika na ceste k socializmu potrebuje. Minister Maďarič to trafil presne, avšak nepovedal všetko. A to je škoda, lebo verejnosť sa v diskusii síce vyrozpráva, ale ako vždy, riešenie problému neponúkne žiadne. Lebo je to problém, určite, minister má pravdu, aktuálna sezóna reality šou je ďaleko za akýmikoľvek hranicami a treba ho riešiť.

V živote som nepočula v nejakom slovenskom rádiu skladbu Slobodnej Európy. Pritom je to slovenská kapela, ktorej zásadné miesto na slovenskej scéne ťažko niekto uprie. Ja ju považujem za našu najlepšiu kapelu. Má skutočný, vetrom ošľahaný rozmer nesmrteľnej kapely zaoceánskeho typu.

Starká nášho miništranta si myslí, že keď ide z komína kaplnky čierny dym, tak máme zvoleného čierneho pápeža, a ak biely, tak bieleho. Takže, ak dobre počítala, máme teraz dvoch čiernych a jedného bieleho pápeža. Alebo mi volali: „Máme dokonalého pápeža – jezuita s františkánskou spiritualitou.“

Britský premiér David Cameron a americký podnikateľ Maurice Taylor, každý pri inej príležitosti, vyslali Európe varovné signály, o ktorých síce informovali aj naše médiá, dostalo sa im však nezaslúžene málo pozornosti. Málo vzhľadom na skutočnosť, že máme tú česť byť pasažiermi lode zvanej Európska únia, ktorej kľúčovým problémom je podľa Camerona prílišná centralizácia a podľa Taylora zúfalá strata konkurencieschopnosti.

V našej diskusii o školstve tentoraz pokračujeme pohľadom profesora Ladislava Kováča, človeka, ktorý v sebe spája dve skúsenosti: dlhoročnú skúsenosť biológa a akademického pracovníka s kratšou, ale intenzívnou skúsenosťou prvého ministra školstva po novembri 1989.

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Podaktorí ho nemôžu ani cítiť. Veľa ľudí má na neho silnú alergiu, najmä v našich končinách. Aj preto sa musí zeler a jeho možná prítomnosť jasne vyznačovať na každej potravine, s ktorou prišiel do styku.

Pred sto rokmi bolo naše hlavné mesto jedným z najvýznamnejších centier svetovej vedy. Niekoľko vedných odborov tu prežívalo svoje vrcholy, zopár ďalších sa práve rodilo a niekoľko iných sa len chystalo zrodiť z mimoriadne žičlivého podhubia. Prečo na to nedokážeme byť hrdí?

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.