Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pedagogika videná očami biológie

.ladislav Kováč .časopis .školstvo

V našej diskusii o školstve tentoraz pokračujeme pohľadom profesora Ladislava Kováča, človeka, ktorý v sebe spája dve skúsenosti: dlhoročnú skúsenosť biológa a akademického pracovníka s kratšou, ale intenzívnou skúsenosťou prvého ministra školstva po novembri 1989.

Nie iba u nás, ale v celom svete sa dnes diskutuje, ako ďalej so školstvom. Malo by sa pritom vychádzať zo základnej axiómy: Sme svedkami toho, ako sa všetko premieňa, znalosti, ekonomika, kultúra, spôsoby života – čo však ostáva nezmenené, je ľudská prirodzenosť.
Ľudská prirodzenosť je produktom biologickej evolúcie. Jej najspodnejšie vrstvy, ktoré máme spoločné s inými organizmami, vytvaroval prirodzený výber počas mnohých miliónov rokov a tú najnovšiu, ktorou sa od našich najbližších živočíšnych príbuzných odlišujeme, najmä za posledných 150-tisíc rokov. Sme jediným biologickým druhom, u ktorého sa k biologickej evolúcii pridala emocionálna evolúcia a popri nej kultúrna evolúcia. Sama biologická evolúcia je pomalá, jej rýchlosť by nebola stačila na to, aby vynašla zložité umelé výtvory, artefakty, materiálne a postupne aj abstraktné, symbolické. A nedokázala by ani celú túto stavbu udržovať a zväčšovať. Jeden z mechanizmov, ktorým sa komplexnosť zachováva a prenáša z generácie na generáciu, je vyučovanie.
Niektorí vedci tvrdia, že vyučovanie je výlučne ľudskou vlastnosťou. Podľa iných sa však vyskytuje aj u iných živočíchov, ak vyučovanie považujeme za prejav sociálnej spolupráce, bez ohľadu na to, či u jeho aktérov predpokladáme myslenie a vedomé úmysly.
Pedagogiku označujeme za vedu, umenie a povolanie vyučovať  ľudí, špecificky deti a mládež (pre vyučovanie dospelých sa používa termín andragogika). Jej biologickú základňu nazývame biopedagogikou. Poslaním pedagogiky je enkulturácia ľudského jedinca, včlenenie  dieťaťa a žiaka do kultúry, do ktorej sa narodili a osvojenie si jej spôsobov života a hodnôt. Tomu slúžia hlavne dve inštitúcie, najprv rodina a neskôr zariadenie, ktoré vynašla kultúra a ktoré nazývame školou. Vyučovanie zahrňuje dve rozdielne, ale úzko spojené činnosti, výchovu a vzdelávanie. Výchova spočíva v rozvinutí latentných potencií dieťaťa učiteľom, v kultivácii ľudskej prirodzenosti podporovaním daností, ktoré sú v súhlase s danou kultúrou a v potláčaní tých, ktoré sú s ňou v rozpore. Vzdelávanie je poskytovanie súčasných poznatkov a príprava mladého človeka na vybranú profesiu. Ale aj vzdelávanie musí počítať s ľudskou prirodzenosťou: podľa etológa Konrada Lorenza ľudská prirodzenosť funguje ako „vrodený učiteľ“, ktorý umožňuje, ale aj obmedzuje vkladanie  všetkého, čo priniesla kultúrna evolúcia, do mozgu.
Mentálny vývin ľudského jedinca prebieha po stupňoch, práve tak ako jeho fyzický vývin. Súčasne s vytváraním nervového systému a mozgu formujú sa aj mentálne orgány, také, ako sociálny mozog, skupinová myseľ a darwinovská duša.

.vpečaťovanie, Lorenz a Komenský
Lorenz dostal Nobelovu cenu za objav imprintingu, vpečaťovania. Je to nezvratné, na celý život, zafixovanie reakcie na situácie, s ktorými sa jedinec stretne pri svojom mentálnom vývine. Lorenz pozoroval imprinting pôvodne pri husiach, takže nejde o vlastnosť výhradnú len pre človeka. Niektoré fázy mentálneho vývinu predstavujú kritické obdobia, zvlášť určené pre vpečaťovanie. Napríklad v jednom takomto kritickom období dochádza u ľudských mláďat k rýchlemu naučeniu sa materinskému jazyku. Podľa Lorenza ľudská prirodzenosť nastavuje človeka na to, aby sa do vyvíjajúceho sa jedinca v období počas puberty, alebo krátko po nej, vpečaťovali z kultúry jej abstraktné normy a hodnoty. Je pri tom poháňaný pudovou potrebou patriť do vlastnej referenčnej skupiny, ktorej členovia sa usilujú o presadenie spoločného ideálu. Túto fázu ľudského vývinu môžeme nazývať „druhým (alebo ideačným) imprintingom“. Tento imprinting predpokladá, že daná spoločnosť má pevne určené a stabilné normy a hodnoty.
Lorenz, ale aj iní biológovia vyučovania, mal svojho predchodcu už v 17. storočí v Jánovi Amosovi Komenskom. Ak predtým bolo dieťa považované len za zmenšenú kópiu dospelého, Komenský už rozpoznal, že mladý človek prechádza postupnými štádiami mentálneho vývinu, pričom na každom z nich je pripravený a chtivý spontánne sa učiť učivo, uspôsobené na dané štádium. Učiteľa pripodobnil k záhradníkovi, ktorý len zaisťuje plný vývin rastlinky tým, že jej zaisťuje dodatok vhodných živín. Komenský predišiel svoju dobu aj v tom, že už videl rozhodujúcu rolu kladných emócií v pedagogike. Jeho príkaz „schola ludus“ (škola hrou) vyjadruje fakt, že seriózne vyučovanie a učenie sú, a musia byť, spojené s potešením tak učiteľa, ako aj žiaka.

.výzva pre 21. storočie
Biologická evolúcia uspôsobila človeka pre prostredie života lovcov a zberačiek. My však dnes žijeme v úplne inom prostredí, do ktorého nás preniesla kultúrna evolúcia. Toto skĺbenie biológie a kultúry robí z ľudí „symbolické živočíchy“. Vďaka pokroku kultúry nám sociálny mozog dáva možnosť spolupracovať a správať sa altruisticky nie už iba k biologickým príbuzným, ale aj ku „symbolickým príbuzným“, s ktorými nemáme žiadne genetické vzťahy. Preto tiež „skupinová myseľ“, ktorá bola prirodzeným výberom určená pre život v malých, neanonymných skupinách v savane, môže dnes už obsiahnuť nie iba rodinu a a priateľov, ale aj väčšie sociálne skupiny, kedysi kmeň a dnes národ – a možno raz aj ľudstvo ako celok. A práve vyučovanie, a v ňom najmä fázy vpečaťovania, určuje povahu a rozmery takéhoto „sebapresahu“.
Kým dozreje, musí jedinec prejsť úspešne všetkými kritickými obdobiami, aby sa stal úplnou ľudskou (a humánnou) bytosťou. Lorenz upozornil na to, že keď citlivé kritické obdobie pominie a prepasie sa príležitosť naučiť sa v ňom to, na čomu bolo toto obdobie určené, schopnosť dobehnúť zanedbané sa oslabí alebo nezvratne stratí. Žijeme v dobe, keď normy a hodnoty kultúry, ktoré pretrvávali nezmenené po stáročia, strácajú svoje ukotvenie a menia sa počas života už aj len jednej generácie. V takejto situácii sa stáva ideačný imprinting neľahkým alebo neúčinným.
Ako predísť tomu, aby v rýchlo sa meniacej spoločnosti, v čase globalizácie, Facebooku, Twitteru a blogosféry nedozrievali jedinci so zakrpateným sociálnym mozgom, so skupinovou mysľou obmedzenou výlučne na malé a premenlivé sociálne skupiny a iba s fragmentovanou darwinovskou dušou, ako zabezpečiť vývin silných integrálnych osobností so stabilnými hodnotami – to je, podľa môjho názoru, výzva pre pedagogiku 21. storočia.

Autor je kognitívny biológ.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite