„Život človeka je pre sirotu vždy príliš krátky, než aby mohol spracovať svoj osud.“ Peter Wawerzinek sa vo svojej Krkavčej láske o to pokúsil. Ide o knihu, v ktorej sa miestami neznesiteľná drásavosť paradoxne spojila s úspechom u čitateľov i kritikov.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková zverejnila na internetovej stránke súdu reakciu na editorial Štefana Hríba a blog Martina Hanusa. Uverejňujeme ju celú v pôvodnom znení.

Čoraz silnejšie slovo majú v politike aj vo verejnom živote ľudia, ktorí prešli špičkovými svetovými univerzitami. Niektorých vidno viac, niektorých menej, ale ich vplyv je významný. Ak dnes na slovenskej pravici zaznie zaujímavý hlas či provokatívny politický návrh, často sú za ním traja výrazní poslanci – Daniel Lipšic (Nová väčšina), Radoslav Procházka (KDH) či Miroslav Beblavý (SDKÚ). Lipšic absolvoval postgraduálne štúdium na Harvard Law School, Procházka získal titul doktor právnych vied na Yale Law School, Beblavý absolvoval magisterské a doktorandské štúdium na starobylej škótskej University of St. Andrews (je to škola, na ktorej študoval aj britský korunný princ William).

Aby ste porozumeli politickému Srbsku, treba chápať marketingokraciu. Tunajších politikov nemožno chytiť za slovo, ako sa srbsky hovorí ,,ani za hlavu, ani za chvost”.

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

Za oknom trčí starodávna televízna anténa. Ale je to len maškaráda. Televízny signál v skutočnosti prichádza cez televízny kábel, ktorý ide popod niekoľko striech a nad jednou ulicou. Nelegálny kábel prináša niekoľkým rodinám výber rozprávok, seriálov a muzikálov za niekoľko konvertibilných pesos mesačne. (Ide asi o osem eur mesačne.) O tom, čo sa práve pozerá, rozhoduje iba majiteľ satelitného taniera.

„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Všimli ste si, že architektúra okolo nás je čoraz masívnejšia, hrubšia, uzavretejšia? Štíhlosť a vzdušnosť stavieb minulého storočia, doby optimistickej viery v technologický pokrok a nevyčerpateľnosť zdrojov, sa už z projektov dnešných architektov vytráca.

Spisovateľa Petra Krištúfka doteraz vnímali len ako “autora menších foriem”. Vyše 500-stranový román Dom hluchého to všetko zmenil. Ide totiž o zásadné dielo. A nielen rozsahom.