Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.

Ako byť lenivý a voľný či – to nás začal posledné roky učiť britský novinár, milovník filozofie a poézie, ako aj hráč na ukulele a záhradník v jednej osobe – Tom Hodgkinson.

Stojíme na vrchu jeho 23-poschodového hotela a Cem Saffari neskrýva hrdosť a spokojnosť. „Je tu rýchlejší ekonomický rast ako v Dubaji. O štyri či päť rokov dosiahne Kurdistan to, čo trvalo Arabským emirátom celých dvadsať. Uvidíte, ani to tu nespoznáte.“ Takto znie jeho odpoveď na našu otázku, prečo sa sem presťahoval z Londýna.

Volebný megahit „Rast, nie uťahovanie opaskov“ sa stáva novou politickou pesničkou Európy. Hrajú ju všetky rádiá, páči sa Françoisovi Hollandovi, Grékom i Robertovi Ficovi. A možno túto pieseň budeme počúvať aj v lete na kúpaliskách z ampliónov.

Predstavte si, že by do malého slovenského mesta na niekoľko dní prišli hviezdy z Barcelony, Bayernu a Chelsea, doobeda by diskutovali o futbale, potom by sa venovali mladým futbalistom a večer by na miestnom štadióne hrali exhibičné zápasy.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Za neúčasti kamier verejnoprávnej televízie vykorčuľoval Miro Šatan na posledný finálový zápas najvyššej slovenskej hokejovej súťaže v tomto ročníku. Je to už osemnásť rokov, čo sa tento megatalent blysol na olympijskom ľade v Lillehameri ´94. Hneď vtedy sa, ako najmladší hráč reprezentácie po boku kapitána Petra Šťastného, vystrieľal na najlepšieho hráča turnaja. Okamžite na seba strhol pozornosť celého hokejového sveta a bol draftovaný do Edmontonu Oilers. Dobré semienko padlo do úrodnej pôdy...

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Vladimíra Sorokina si dovolím predstaviť len krátko: To je ten, čo napísal Opričníkov deň (a desiatky ďalších románov, noviel, poviedok, filmových scenárov, divadelných hier, trilógiu, operné libreto). V slovenčine či češtine vyšlo viacero jeho kníh (v iných jazykoch ešte oveľa viac), naposledy minulý rok v Česku novela Vánice.

Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.