Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Bojom s mečiarizmom a odstraňovaním jeho dôsledkov som strávil väčšinu svojho dospelého života, v súčasnosti trávim a nasledujúce roky zrejme budem tráviť bojom s ficoizmom a odstraňovaním jeho dôsledkov.

Kerouacov román More je môj brat vychádza prvýkrát na celom svete 14. mája 2010 vo vydavateľstve Artforum (v slovenskom preklade Otakara Kořínka). So súhlasom vydavateľa ponúkame niekoľko úryvkov z tejto knihy ako akú malú ochutnávku.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Raz, bolo to dávno, som nečakane priviedol skupinku mladých žien k tomu, aby začali snívať. Bol som vtedy mladý a depresívny, veľa som spal, len zriedkavo som vychádzal z domu a zaoberal som sa myšlienkami, o ktoré za hranicami mojej izby nejavil nikto záujem. Raz, prekvapivo medzi ľudmi, vyskúšal tento mladík s depresiami jednu zo svojich myšlienok na skupinke mladých Rakúšaniek.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Českí žiaci budú mať od septembra nový nepovinný predmet Filmovú a audiovizuálnu výchovu. Na školách, kde na to majú potrebné technologické a personálne zabezpečenie, môžu deti nakrúcať vlastné filmy, animácie alebo dokumenty.

Japandroids. Na plagáte Pohody sú malým písmenom, no pre ľudí, ktorí majú radi energický garážový rock, môžu byť vrcholom festivalu. Táto dvojčlenná kanadská skupina sa za posledný rok stal vo svete veľkou senzáciou. Ich debutový album Post-Nothing sa v minuloročných anketách o nahrávku roka umiestnil na predných miestach. Japandroids, fungujúci od roku 2006, tvoria gitarista a spevák Brian King a bubeník David Prowse, ktorého sme na telefóne zastihli v aute na ceste do Štokholmu.

Košice majú dva veľké hotely, Hutník a Slovan, oba v centre. Mesto, ktoré bude na budúci rok spoluorganizovať majstrovstvá sveta v hokeji, potrebuje päťhviezdičkový hotel. Je však správnym miestom kaštieľ a park v Barci?