Filmové leto sa začína. Trocha predčasne, ale o to intenzívnejšie. Týždeň čo týždeň až do septembra uvidíme v kinách aspoň jeden kúsok s tým najveľkorysejším rozpočtom a najväčšími komerčnými ambíciami. Žiadny z nich však nebude taký dôležitý, spoločensky dôležitý, ako český autorský celovečerný dokument režisérky a scenáristky Silvie Dymákovej Šmejdi. Začal sa premietať 18.4., v tých istých multiplexoch ako povedzme „nový Tom Cruise“, len v menších sálach. Treba dúfať, že naň budú chodiť ľudia a najlepšie aj so svojimi seniormi.

Na pokus o diskreditáciu názorov Rogoffa a Reinheirtovej bol najvyšší čas. Cez nimi definovanú hranicu dlhu 90 percent HDP sa eurozóna prehupla práve v roku 2012.

„Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,“ povedal v novembri 1989 Václav Havel. Havlov poetický výrok nahradila 3. marca 1991, v deň medializovanej lži o cenzúrovaní Vladimíra Mečiara zo strany VPN, lož ako pracovná metóda. Posadila Mečiara na dvadsaťročie na koňa. Postupne sa však lož stala rutinou verejného života a osvojila si ju celá politická scéna.

Spievajúca plyšová kvetinka. Zlomená herecká cena z filmového festivalu. Listy a obrázky od detí, čo chodili do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Plagát chorvátskeho popového speváka typu Bon Jovi, strhnutého počas veselej noci v kempe v borovicovom lesíku na Makarskej, keď sme nemali na hotel a spali sme tajne na zemi..staré karimatky a spacáky, obžraté moľami, plchmi a myšami.

Najprv to bolo hospodárske zviera, dopravný aj bojový prostriedok, potrava, potom spoločník pre voľný čas. Neskôr sa zistilo, že môže úspešne pomáhať pri liečbe rôznych ochorení. Najnovšie sa ocitol v úlohe lektora lídrov.

Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Na jednom maldivskom malom ostrove pracoval mladý Bangladéšan. V obchodíku s kokosovými orechmi. Obchodík pozostával z jedného vozíčka, na ktorom boli orechy nahádzané, jednej mačety na ich otváranie a jedného Bangladéšana, ktorý ich otváral. Každý deň som k nemu chodievala vypiť a zjesť orech. Šikovne zasekol mačetu do jeho šťavnatej oranžovej šupy a postupne ho tak šúpal. Prásk. Skalp kokosového orecha konečne odletel, cez dierku prepchal Bangladéšan slamku a podal mi ho.

Je nesporne najznámejším ovocím na celom svete. Práve vďaka nemu vraj nechodíme po svete nahí, ako nás pánboh stvoril, ženy musia rodiť v bolestiach a muži sa zas lopotiť, aby v pote tváre získali plody zeme.