Nad rozsudkom by sa dalo prepadnúť ľahkej slovanskej chandre – čo nedokážu naši vyšetrovatelia, musia za nich robiť švajčiarski? Lenže aj Švajčiari dostali kauzu naservírovanú až pod nos. Jeden z privatizérov totiž podviedol svojho švajčiarskeho spoločníka a ten sa mu pomstil: Dal polícii tip na banky, v ktorých Koláček a spol . ukrývali peniaze. Lekcia číslo 1: Pre finančných detektívov nie je lepší zdroj než ohrdnutí obchodní partneri. Hádam len ohrdnuté manželky.
Prípad je fascinujúci aj z právneho hľadiska. Koláček a ďalší manažéri „privatizovali“ zverenú firmu za jej vlastné peniaze (vyviedli rezervy Mosteckej uhoľnej do krycích spoločností v daňových rajoch a cez ne tajne skupovali akcie). Lenže do väzenia nemajú ísť za túto spreneveru, ale za následnú legalizáciu príjmov z trestnej činnosti, t.j. pranie špinavých peňazí vo Švajčiarsku. Obrazne povedané, súd v Bellinzone trestal ukrytie mŕtvoly, nie vraždu. Lekcia číslo 2: Už ani daňové raje nie sú, čo bývali.
Najzvláštnejší je však príbeh samotného Antonína Koláčka. Pred pár rokmi sa stiahol z podnikania a nadchol sa pre buddhizmus. Založil v Prahe centrum osobného rozvoja s vegetariánskou reštauráciou, putoval bosý k prameňom Gangy... Na súde odmietal vypovedať, rozhovoril sa len o svojej duchovnej ceste: ako sa stravuje, ako sa lieči, ako si znovu odžíval svoj pôrod tancom v teplej vode. Švajčiarski sudcovia so záujmom počúvali, až jeden z nich – Peter Popp – namietol: „Prechod z finančného sveta do duchovného neprebehne v jednej fáze. Vyžaduje si aj vyčistenie, osvetlenie predchádzajúceho života. Nemali by ste teda odpovedať na naše otázky?“ Tu sa však Koláčkov buddhizmus akosi skončil. Lekcia číslo 3: Tiež jeden z tých, ktorí verili, že si z náboženstva môžu vybrať len veci, ktoré sa im páčia. Za trest ho dohnal minulý život.
Autor je právnik a novinár.
Prípad je fascinujúci aj z právneho hľadiska. Koláček a ďalší manažéri „privatizovali“ zverenú firmu za jej vlastné peniaze (vyviedli rezervy Mosteckej uhoľnej do krycích spoločností v daňových rajoch a cez ne tajne skupovali akcie). Lenže do väzenia nemajú ísť za túto spreneveru, ale za následnú legalizáciu príjmov z trestnej činnosti, t.j. pranie špinavých peňazí vo Švajčiarsku. Obrazne povedané, súd v Bellinzone trestal ukrytie mŕtvoly, nie vraždu. Lekcia číslo 2: Už ani daňové raje nie sú, čo bývali.
Najzvláštnejší je však príbeh samotného Antonína Koláčka. Pred pár rokmi sa stiahol z podnikania a nadchol sa pre buddhizmus. Založil v Prahe centrum osobného rozvoja s vegetariánskou reštauráciou, putoval bosý k prameňom Gangy... Na súde odmietal vypovedať, rozhovoril sa len o svojej duchovnej ceste: ako sa stravuje, ako sa lieči, ako si znovu odžíval svoj pôrod tancom v teplej vode. Švajčiarski sudcovia so záujmom počúvali, až jeden z nich – Peter Popp – namietol: „Prechod z finančného sveta do duchovného neprebehne v jednej fáze. Vyžaduje si aj vyčistenie, osvetlenie predchádzajúceho života. Nemali by ste teda odpovedať na naše otázky?“ Tu sa však Koláčkov buddhizmus akosi skončil. Lekcia číslo 3: Tiež jeden z tých, ktorí verili, že si z náboženstva môžu vybrať len veci, ktoré sa im páčia. Za trest ho dohnal minulý život.
Autor je právnik a novinár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.