Milujem tie reči, že ženy patria do politiky, lebo tam vnášajú jemnosť, empatiu či slušnosť. Počúvame to pred každými voľbami, keď rôzne aktivistky skúmajú, či je na kandidátkach dostatok žien. Lebo keď nebudú ženy, tak nebude ani slušnosti ani jemnosti.

Jedným z najskúsenejších politikov novej vlády je minister zahraničných vecí. Mikuláš Dzurinda pritom nijako špeciálne netúžil byť ministrom tohto rezortu kvôli tomu, že by sa vyžíval v zahraničnej politike.

My sme tu doma. Hrajme fér a s úsmevom za Slovensko. Dve kampane na to isté. Dva pohľady, ktoré vystihujú našu krajinu úplne parádne. Radi sa označujeme za národ holubičí. Radi sa pýšime svojou pohostinnosťou. Radi vravíme o mierumilovnosti. Zároveň zbožňujeme silu. Svätopluk tasí meč. Rež a rúbaj do krve. Plagáty s usmiatou infantilnou nezábudkou, nabádajúce na fér hru a k tomu, „aby sa hokejoví fanúšikovia na Slovensku cítili príjemne a v budúcnosti sa k nám vrátili spolu so svojimi rodinami a priateľmi“, je skutočne podarená...

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.

Hovorí sa tomu chytať psa za chvost. V politickom jazyku to znamená neriešiť problémy aktívne, ale reagovať na ne, až keď vypuknú, a potom hasiť požiar. Myslím, že to je najväčší problém vládnej koalície.

Galéria19 priniesla výstavu ilustrátora Dušana Nágela. Nie je to jeho prvá výstava, napriek tomu však ide o premiéru svojho druhu.

V Nemecku prebieha rozsiahla diskusia o pohrobkoch východonemeckých komunistov. Po dvadsatich rokoch od pádu Berlínskeho múra sa im zase raz zazdalo, že komunizmus je pekný ideál, len jeho realizácia bola zlá. Je to trvalka z úst tých, čo si podnes nevšimli november 1989.

Referendum o odtrhnutí južného Sudánu v čase uzávierky ešte prebiehalo, no už bolo jasné, že účasť bude dostatočná. Výsledky sa zrejme zverejnia až vo februári, aj tie však možno odhadnúť pomerne spoľahlivo. Rodí sa nový africký štát. A zároveň vzniká veľký precedens.

Speváčka Chava Alberstein, režisér Woody Allen, rabín Michael Lerner, nedávno zosnulý historik Tony Judt, personálny šéf Bieleho domu (a možno budúci starosta Chicaga) Rahm Emanuel a tisíce ďalších dostali aspoň raz za život označenie „self-hating Jew“. Prípadne „nový antisemita“.

Rozhovor s Markom Soloninom prináša riziko, že čitateľ, dojatý niektorými odsekmi a racionálne presvedčený inými, mimovoľne akceptuje aj tie, ktorým, obávam sa, chýba dostatočná zdokumentovanosť a testovateľnosť, a ani z tých ostatných nutne nevyplývajú.