Niekedy v októbri 2013 sme sa s Petrom Zajacom dohodli, že celý rok 2014 budeme pokračovať v písaní glos na dohodnuté témy – každý po svojom. Odpichneme sa pritom od citátu z počutého, čítaného, cíteného.Výber tém si podelíme fifty-fifty a budeme sa striedať. Tentoraz vybral citát Náš nos – náš pán Peter. Keď som mu naznačil, o čom chcem písať, zareagoval: „Prosím ťa, pozri si svoje staré texty a neopakuj sa!“ Môžem však za to, že slovo „nos“ vo mne vyvolalo okamžite nepríjemné asociácie? Myslím svoj nos. S tým sa naozaj nedá nič robiť.

Majetkové a príjmové nerovnosti sú vždy v politike horúcou témou. V ostatných desaťročiach stúpli takmer v celom vyspelom svete vrátane Slovenska. Jedným z ich prejavov je aj nárast počtu veľmi, veľmi bohatých ľudí.

Náš nos – náš pán je názov rozhovoru s českým antropológom a etológom Janom Havlíčkom, odborníkom na rolu čuchu v ľudskej komunikácii (Lidové noviny, Pátek, 3. 1. 2014, č. 1, s. 29). Havlíček sa venuje výskumu čuchu a zmyslového vnímania. Zmyslové vnímanie zažíva v posledných desaťročiach vo vedeckom výskume veľký boom. Ak sa ešte pred niekoľkými desaťročiami vytesňovalo, lebo sa pokladalo za „nespoľahlivé“, dnes vieme vytvárať čoraz jemnejšie a spoľahlivejšie škály farieb, zvukov, dotykov, chutí, pachov, bolestí a závratov, vratkých stavov, ktoré sú príznakmi našich emocionálnych rozpoložení, naladení a atmosfér a som presvedčený, že všetko smeruje k vzniku modálnej semiotiky ako teórie znakov, vyjadrujúcich celú škálu ľudských emócií.

Aj keď nový rok so sebou do Británie nepriniesol záplavu rumunských a bulharských prisťahovalcov, odstránenie obmedzení pre pohyb pracovníkov z nových členských krajín Európskej únie po 1. januári tohto roku rozprúdilo živú verejnú debatu. Je to, žiaľ, debata, v ktorej si konzervatívci a zástancovia slobodného trhu zvolili zlú stranu.

Bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka bol ponížený ako nikdy predtým: disciplinárna komisia ho totiž zbavila funkcie prokurátora. Ide o spravodlivý trest za kauzu Glance House, alebo populistický krok nového vedenia na čele s Jaromírom Čižnárom?

V slobodnom svete, v relatívnom blahobyte si pripomíname 24. výročie pádu komunistického režimu. Pokladáme za samozrejmé, že žijeme bez strachu a teroru. Len my starí pamätníci si spomíname, ako hrozné bolo celé minulé storočie. Storočie, v ktorom nám vyrástli Hitler a Stalin, nacizmus a komunizmus. Politické utópie, príčiny krvavých vojen a navyše studená vojna, v ktorej sa duchovne otrávili milióny ľudí. Za 40 rokov zmenil komunistický teror Slovensko nielen po stránke ekonomickej, ale najmä morálnej. Mnohí ľudí preto žijú ako vykorenení.

Na čele nezávislého odborového zväzu sestier a pôrodných asistentiek stojí od jari príjemne sebavedomá sestra zo žilinskej neurochirugie. Rozpráva racionálne, vecne, ale keď hovorí o svojich umierajúcich pacientoch, rozhovor zrazu preruší a z očí jej tečú slzy. Monika Kavecká.

Dobrý koniec je v nedohľadne: slovenská vláda síce konečne predložila Viktorovi Orbánovi návrh bilaterálnej zmluvy, ktorý má vyriešiť problém dvojakého občianstva. Ale spravila to zle – Bugár o ničom nevedel a Orbán to poľahky odmietol.

Podľa nemeckého štatistického úradu sú vraj Česká republika a Slovensko dva štáty Európskej únie s najnižším podielom chudobných. Mnohých takéto čísla prekvapujú. Faktom však je, že štatistika je zle interpretovaná.

Banská Bystrica si užila hanby dosť. Pôsobenie primátora Igora Presperína bolo však aspoň hanbou lokálneho charakteru. Potom prišiel Ivan Saktor, a to už aj mnohí pravicovo zmýšľajúci Bystričania dostali pocit, že Presperín bol mierne lepší. Ale iba preto, že nebol neslávne preslávený po celom Slovensku.