Na Slovensko dorazí máj a istým ľuďom zakaždým povlhnú oči. Začnú sa častejšie chytať za srdce a ťahá ich to súkať ódy na hrudkovitý, mazľavý syr, ktorý národ pod Tatrami volá už pomerne dlho bryndza.

Nebol by som si myslel, že viac ako dve desaťročia po demokratickom zvrate v Maďarsku historická osobnosť Miklósa Horthyho vyvolá toľké polemiky. Navyše pomýlené polemiky. Lebo podľa mňa bolo prirodzené, že roku 1993 doma pochovali regentov popol. Jeho politika bola protirečivá, ale roku 1945 ho ešte ani Stalin nepokladal za vojnového zločinca, v Norimbergu ho vypočuli len ako svedka. Vážna zodpovednosť ho ťaží v židovskej otázke, hoci je pravda aj to, že budapeštianski židia sa zachránili, síce za neľudských okolností, ale predovšetkým jeho zásluhou.

V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi, ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak, že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal, či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu, odpovedala, že to teda nie, že výsledky referend bude predsa prijímať parlament, a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Predseda SDKÚ-DS, poslanec a bratislavský župan Pavol Frešo, má zo všetkej práce, ktorú dnes robí, najradšej tú časť, keď sa môže stretávať s ľuďmi v teréne. Na druhej strane najviac nenávidí, keď sa vedú plané reči.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

V rámci ľudského pechorenia sa za nemožnosťami, ktorým sa vo .vede venoval Martin Mojžiš, v ľuďoch zvlášť intenzívne a dodnes prežíva viera v možnosť nájsť panaceu – všeliek. Nemusí ani liečiť všetky choroby, podstatné je, aby sa dobre predával.

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

Jeden z prvých veľkých konfliktov po novembri 1989 sa týkal personálnych zmien v podnikoch a inštitúciách štátu. Revolučné právo výmeny komunistov a zdiskreditovaných ľudí na významných postoch bolo v horizonte dní, keď už bolo jasné, že režim padol, uzurpované „ľudom“. Dvíhaním rúk boli korporatívne odvolávaní aj odborníci a nahradzovali ich demokraticky zvolení nominanti. Ich prednosťou boli často široké lakte a všeobecná obľúbenosť. Márne sa vzápätí ozvali hlasy, že politika na pracoviská nepatrí. Partia už bola rozohraná. Bolo iba otázkou času, keď „revolúcia zožerie vlastné deti“.

Dvadsiateho šiesteho júna rozhodol nemecký súd v Kolíne, že obriezka detí z náboženských dôvodov na pokyn rodičov predstavuje ublíženie na tele, a teda je trestným činom.