Bývali časy, keď som si myslel, že 26. október oslavuje Rakúsko ako štátny sviatok preto, že v roku 1918 len vyhlásilo samostatnosť o dva dni skôr ako Česi. Dokonca som túto domnienku niekedy niekam napísal a jeden z múdrejších čitateľov ma upozornil, že je to úplne inak.

Mám Maďarsko a Maďarov rád. Oproti nám Čechom a Slovákom majú v sebe čosi, čo mávajú veľké európske národy, akým boli Česi len chvíľu a Slováci, prosím o prepáčenie, ešte nikdy nie. Mapy Veľkého Uhorska, ktoré sa predávajú trebárs v tej krásnej budapeštianskej tržnici hneď vedľa maďarských salám, čabajok a husacích pečienok, nie sú iba nostalgickou spomienkou, ale aj oknom do duše maďarského národa.

Dobrovoľná skromnosť ekonomiku ani zemeguľu nespasí, prispieva však k osobnému rastu.

Je to malá irónia našich dejín. Sme národom, ktorému chýba otec. Česi majú svojho tatíčka, my sme ho neprijali. Maďari majú svojho kráľa -svätca, my sme na neho zabudli.

Premiéra dokumentárneho road-movie Route 66 - Mainstreet U.S.A, od českých tvorcov Tomáša Zindlera a Martina Blažeka, sa paradoxne udiala na slovenskej Dvojke. To by zvádzalo na podozrenie, že išlo o nekvalitný produkt, ktorý sa Čechom nehodil do vysielania, ale slovenská verejnoprávna televízia je už vďačná za hocičo.

Donedávna náš štát, dnes najbližší sused. Ak niečo bratov Čechov preslávilo, tak okrem piva a Havla sú to určite pamiatky a prístup k ich návštevníkom. Ako vychádza uprostred leta porovnanie Českého Krumlova alebo Telča s Banskou Štiavnicou alebo s Bardejovom?

„Veľmi nás mrzí, že nám trvalo tak dlho, kým sme sem prišli,” dychtivo sa ospravedlnila Beth Gibbonsová v závere koncertu. Ale tých 75 koncertných minút vynahradilo dvadsať rokov, ktoré plynú od oficiálneho vzniku kapely.

Býval to strašne zvláštny pocit. Obrovské, plné haly, možno aj stotisíce ľudí, z ktorých väčšina mala dôvod byť na nás Čechov nahnevaná. Zrazy sudetských Nemcov mali ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi v sebe obrovské množstvo energie, ktorá bola živená niečím, čo by sa dalo charakterizovať slovom odplata.

Tento týždeň oslavujeme Deň učiteľov. Prežil pád komunizmu a presadil sa aj v nových pomeroch. Oslavujeme ho v deň narodenia Jána Amosa Komenského, ktorého za svojho považujú najviac Česi, ale vďaka pestrému pôvodu a životu sa k nemu môžeme pokojne hlásiť aj my.

Sú to iní Česi, Slováci, Poliaci, Nemci... Berú tisíce eur mesačne, žijú a pracujú tisíce kilometrov od svojich domovov, slúžia zvláštnemu súštátiu, o ktorom nikto nevie, čo to je, a už vôbec nikto netuší, čo z neho časom bude. Na návrší nad starým mestom si postavili vlastnú štvrť, ktorá, pretože do šírky veľmi rásť nemôže, mohutnie a šplhá sa do výšky. Nie sú obyvateľmi mesta, v ktorom celé roky žijú, ale ani krajiny, z ktorej pochádzajú. Sú to „Bruselčania“.