Historici by raz mali prerozprávať históriu prostredníctvom brazílskych telenoviel. Počuli by sme hovoriť o súvislostiach medzi množstvom sĺz, preliatych pred obrazovkou, a úrovňou rezignácie v reálnom živote. Ale predmetom štúdia by sa mala stať aj nádej, akú sme získali vďaka seriálovej hrdinke, ktorá sa dostala z biedy a splnila si svoje sny.

Keď sa v decembri schvaľoval rozpočet na tento rok, opozícia aj niektorí ekonómovia upozorňovali, že očakávania príjmov sú nastavené príliš optimisticky. Padali aj slová o „rozpočte postavenom na vode“. Teraz sa v tej vode začíname topiť.

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

Keď sme na konci deväťdesiatych rokov pripravovali monografiu o slovenskej architektúre 20. storočia, kolega Matúš Dulla kdesi objavil knihu komunistického prezidenta Zápotockého s názvom Po staru se žít nedá aj jeho zľudovenú verziu „Se starou se žít nedá“.

Sociálni pracovníci nech berú román škótskej poetky a prozaičky do rúk opatrne. Môže im spôsobiť duševné popáleniny a frustráciu z neúspešnej námahy. Alebo len rozčarovanie z toho, že z mladistvých delikventov sa vlastne stávajú sympatické literárne postavy.

Naše vína už vyhrávajú svetové výstavy vín ako na bežiacom páse, no na našej kuchyni sa to nie a nie odraziť. Pričom každá vínom obdarená krajina má svoj vychýrený recept práve na tomto krásnom moku.

Staršie veci už neodkladáme. Jednoducho ich odhodíme a kúpime si nové. Podobne so slovami: niektoré sme sa ani len nenaučili, iné sme uložili do zabudnutia. Jedným z nich je požehnanie.

Mohol by som byť na Miloša Zemana hrdý. Pravdaže, na červenom koberci pred Prezidentským palácom si ho Ivan Gašparovič otočil ako medvediar medveďa, ale inak hovoril omnoho rozumnejšie, než sme to desať rokov počúvali od jeho predchodcu. Len chvíľami som sa trochu zarazil, či ešte od pultu v sále bratislavského Prezidentského paláca hovorí prezident Českej republiky alebo jej premiér, prípadne kombinácia obidvoch.

Neraz sa človek stretne v tlači, najmä hudobnej, s príkrym hodnotením, že 70. roky, najmä ich prvá polovica, nestáli ako rocková éra za nič. Podľa mňa to môže hlásať buď niekto, pre koho sa rock skončil rozpadom Beatles alebo, naopak, ten, pre koho sa to všetko začalo až s príchodom Sex Pistols. A do tretice ten, kto do toho vidí ako príslovečná hus do piva.

Ruky sa pohybujú s naučenou istotou a rýchlosťou. Majú len tridsať sekúnd na to, aby do spodnej časti stola, kde pracujú, zasunuli a skryli cigary, ktoré pôjdu na čierny trh. Halu pritom snímajú dve kamery. Je to miesto, kde se rolujú voňavé listy, ktoré potom končia zabalené v škatuľkách s názvami ako Cohiba, Partagás alebo H. Upmann.